Takýto obraz svojich myšlienok je dnes veľmi obľúbeným prostriedkom tvorby. Tvorcov láka najmä nekonvenčnosť, ktorá sa viaže s týmto typom umenia. Ich početnosť podnietila vznik výstav, ktoré sa môžu realizovať kdekoľvek. Jedna z nich prebiehala v Kulturparku, kde sa okrem prezentácií diel študentov hovorilo stručne aj o vývoji tohto video umenia. Základom videoartu je pohyblivý, dnes už digitálny obraz. Ako vývoj pokročil cez jednotlivé peripetie – prvé pokusy Beatles, Warholova The Factory, súčasná tvorba Douglasa Gordona, až po „amatérske“ kúsky v podaní študentov susedných krajín v rámci V4 (Maďarska, Poľska a Čiech) bolo odhalené v konkrétnej prezentácií zostavenej kurátormi Lukášom Matejkom a Štefanom Olišom. Práce, nielen spomínaných kurátorov, ale aj ostatné práce študentov z Ateliéru digitálnych médií a Ateliéru intermédií Akadémie umení Banskej Bystrici nájdete vo virtuálnej databáze na idm.aku.sk.

Lukáš Matejka, ktorý je okrem iného aj zakladateľom projektu Videoart match, nám prezradil ako je to s ním a videoartom.

Čím je pre teba videoart?

Je to nejaká forma vyjadrovania – slobodná, pretože s ňou dokáže pracovať v podstate každý, kto má k dispozícii kameru. Nemusí vedieť ani strih, stačí mu aj foťák. Dá sa manipulovať s fotkou, videom, tiež pracovať kolážovito. Je to ďalšia forma vyjadrovania v porovnaní s maľbou, grafikou.

Súhlasíš s tým, že videoart len skúma možnosti toho daného média. Že sa len tak hľadá…

No v podstate každé médium sa do istej miery hľadá, ale myslím si, že vo videoarte už vznikli rôzne, dobré aj horšie práce, a je iba na tom divákovi, ktorý to pozerá, čo si z toho vlastne zoberie. Aj na nejakom horšom videu sa dá nájsť zaujímavý moment. Mne sa na videoarte páči, že je univerzálne médium, dá sa pustiť hocikde. Kde sa nedá dostať iné médium, tak to video sa proste dá, pretože všade sú telky a projektory a preto je zaujímavé, že sa k tomu môžu dostať aj obyčajný ľudia.

Ak by si mal urobiť komparáciu filmu verzus videoartu, hovorí sa, že videoart nepotrebuje mať naráciu – príbehovosť, nejaký dej, hercov a pod., dá sa to bez toho všetkého robiť, keď ostáva len taká strohá kostra?

Hercov určite netreba, dá sa pracovať aj s videoperformance. Ten kvázi herec môže byť aj sám autor. Aj ja sám som už takých podobných vecí viacero zhotovil, napr. 7140 m² alebo 20 metrov, to sú moje videoperformane, kde ja vystupujem. Sú to krátke záležitosti, odporúčam vidieť.

Prečo sme ich dnes tu nevideli?

Pretože toto bola projekcia z dvoch škôl, z dvoch miest – Budapešť a Kielce. Zaujímavé je na tom to, že tieto mestá sú vzdušnou čiarou v podstate rovnako ďaleko od Košíc, preto je to situované do tohto tretieho mesta. V tomto projekte nám ide o to, aby sme zmapovali dianie a čo vzniká na videoartovej študentskej scéne. Z každého tohto projektu vznikne 100 kusov DVD čiek, na nich to archivujeme, tie sú potom distribuované autorom, do škôl, knižníc a tak sa tento videoart ďalej šíri a uchováva.

Je veľmi zaujímavé, že neprezentujete samých seba, ale práve niekoho iného …

Tak my sme začali od tej jednotky (Videoart match vol.1), kde sme mali aj vlastné veci, ale nebolo to to gro, boli to v podstate dve školy – Števo vtedy študoval na Pedagogickej fakulte v Trnave, do toho ešte prizval ďalšiu trnavskú školu. Potom som tam bol ja z Akadémie umení, ešte do toho ďalšia bystrická škola Univerzita Mateja Bella. Takže tam to bolo postavené na dvoch mestách, štyroch školách, proti sebe. Potom sme nadväzovali ďalšími školami, mestami a toto je už piate pokračovanie. Sám som si nemyslel, že až 5 pokračovaní bude. Čiže 500 DVD čiek.

via Mária Hricová