Posledný piatok v mesiaci bol duchovný. Zabávalo sa naše vnútro. Spracovávalo depresívnu nôtu, ktorú nasadila posádka z Realistic Crew. Naši južní susedia priniesli so sebou kus severskej hudby. Ťahavá melanchólia udržiavaná mrazivým prejavom Dalmy Berger bolo to pravé orechové pre fajnšmekrov trip-hopu, hip-hopu a alternatívnych experimentálnych žánrov. Raz sme boli posádkou na lodi spletenej zo snov inokedy sme presedlali do temnej melanchólie s výjavmi z reality. Piráti na nej však neboli, mohli sme sa báť iba samých seba v zhluku ťažkých myšlienok. Filtrom zo spleti snov bol Ondřej Anděra s manželkou Milesou. Ich nahodenie siete bez „netu“ oslovilo skupiny, ktoré len zdanlivo k hip-hopovým myšlienkam neinklinujú. Pre mnohých je práve prejav tvorcu Československého rapu, vstupom do ozajstnej reality. Nestal sa rybou vo vode plnej hrubých reťazí a žien, ktorými sú raperské komunity nasiaknuté. Nestal sa ani komunitou. Je stále niekde, kde si uchováva to, čo jeho fanúšikov láka, aby ho počúvali naďalej. WWW očarili sálu a vytvorili jednotného pulzujúceho ducha z publika Kulturparku.

Keď Ondřej Anděra svoje publikum už dostatočne nasýtil nechal časť nevypovedaného a sformovali sme to v našom rozhovore.

Čím vás na začiatku oslovil charakter hip-hopovej hudby?

V štrnástich, z tých žánrov, ktoré boli dostupné ma nič veľmi nebavilo okrem elektroniky a Depeche mode. Zrazu sa zjavili Beastie Boys. To bol úkaz. Ale s tým bol spojený aj Mc Hammer s celým pohybom, tancom – break dance a graffiti. To celé ma zhltlo úplne automaticky. V tej chvíli som vedel, že toto chcem robiť. Bolo to zo všetkých možných dôvodov, ale najmä z prvotnej zamilovanosti, akoby som videl svoj odraz. Naviac sa mi páčilo, že je v tom veľmi veľa tréningu – naraz sa musí človek naučiť to i to … Vymykalo sa to klasickým cestám. Ak chcel človek robiť hudbu, tak musel vedieť hrať na klavír, gitaru, basu, bicie… tu sa ponúkal úplne nepoznaný svet. Bolo to ako vydať sa na dobrodružnú výpravu. Kapely hrali na gitaru, tu sa zrazu začalo s gramcami, niekto hral na bicie, tu robil s beatboxom a tak si človek vystačil s podstatne menej vecami. Ale zbytok, ktorý ma vtiahol je o estetike. Zvuk.

To muselo prísť s kontrastom k niečomu inému, čomu ste sa pred tým venovali …

Ja som pred tým nič nerobil. Mal som 12-13 a v tej dobe som bol dieťa. Ale páčil sa mi napríklad Jean Michel Jarre a tak som donútil svoju mamu aby mi namiesto korčúľ kúpila môj prvý synťák. Pretože ma bavila predstava syntetického zvuku vôbec. To bolo maximum, čo som robil, ale s rapom som začal v 14-tich, čo je čas, v ktorom okrem rôznych virtuózov alebo ľudí, ktorí majú už nejakú generáciu pred sebou, toto bola doba, kedy sa s niečím začína. Po revolúcii to bol vpád nového smeru do Čiech. Tie boli dovtedy uzavreté voči zahraničnej kultúre. To bol hrozný boom po revolúcii. Takže pred tým nebolo nič, trošku elektronika, ale ten hip-hop bol okamžite niečo ako ohňostroj.

Ako sa na to pozeralo okolie, keďže išlo o úplne nový, revolučný smer?

Ja si pamätám, že v Prahe bolo asi prvých 20 ľudí, ktorí ten smer počúvali, prípadne v ňom niečo robili. Nepodporoval to nikto. Úplne na začiatku to bol outsider štýl. Pomaličky to nabaľovalo ďalších a ďalších ľudí. Trvalo to asi štyri roky než bol niekto ochotný v Čechách alebo v Prahe rešpektovať, že ide o plnohodnotný prúd. Viac-menej, či nám išlo o to, aby bol ten prúd plnohodnotný to asi hej. Niekedy to bol dosť nepríjemný pocit, pretože veľa ľudí šlo proti tomu. Akože rap rozhodne nie je hudba, že je to len nezmyselné vykrikovanie nezmyselných vecí do nezmyselnej hudby, ktorá má zákonitosti, harmóniu. Hip-hop mal ťažkú cestu na začiatku než sa nejako vytiahol a ustálil a stal sa z neho mainstream. Na ceste jeho vývoja boli zaujímavé veci. Bolo to úplne menšinové. Každý rok to nejak narástlo a začalo žiť samo.

Paradoxne ste sa vyprofilovali do subkultúry, ktorá je dnes v kontraste s klasickou hip-hopou subkultúrou. Nestretávate sa teda s narážkami, že to čo robíte už nie ja rap a podobne?

Áno, áno, to je jasné. Cez internet ma často oslovujú rôzni idioti, ktorí niekde na rôznych sídliskách vo svojich malomestách robia rap. Preto hovorím idioti, pretože ak by sa objavilo niečo, čo má nejakú autentickú dušu a práve preto, že je to niekde z malého mesta, by to tak mohlo byť. Nechcem tých ľudí kritizovať v ich názoroch a že idú proti nám, ale z toho hip-hopu sa stala v súčasnej dobe len záležitosť pózy pre mnoho ľudí. Paradoxne … Paradoxne (smiech), sme my v koreňoch toho českého klasického hip-hopu, pretože sme chceli byť v hudbe slobodní dovolili sme si odísť od toho preč a prijímať do toho nie iné žánre, ale žánre, na ktoré si prichádzame sami. Veľmi ma prekvapuje, že niektorí noví ľudia to nie sú schopní pochopiť. To však znamená, že sa znovu budú musieť vrátiť ku koreňom, budú sa musieť z toho nejako vyliečiť. Napríklad kapela Antipop Consortium, hodne vyšinutý rap, hodne inteligentný, živelný, ale v tom beate, s ktorým k tomu pristupujú je to veľká klasika. Na ich koncerte nebol ani jeden hip-hoper. Boli tam ľudia, ktorí nemajú s hip-hopom nič spoločného. Tak si vravím, kde sú tí ľudia, ktorí tvrdia, že sú hip-hoperi, keď nemajú vôbec pojem o tom, že ten žáner je takto široký. To je skôr smola tých ľudí, že chcú byť obmedzení. Že chcú zostať v nejakej tej konzerve a nasledujú jedného zo svojich najsilnejších, ktorí povie: „Toto je práve dobré. Áno, tak to je dobré.“ Taká situácia je teraz. Tie výnimky, s kvalitnými poslucháčmi a kapelami, to je dnes vzácnosť. Aspoň mám ten pocit v Čechách. Čo je možno dobre. (smiech)

Predpokladali ste, že dostanete takú odozvu aj od poslucháčov úplne iných žánrov? Tu na koncerte bolo vidieť napríklad kopec death metalistov.

Cez nášho Dj-a, ktorý chodí na death metalové koncerty som zistil, že máme hroznú základňu u death metalových poslucháčov. Ale ja som s tým nejako nekalkuloval. Nepredstavoval som si nič. Ale niekedy dávno som veľmi chcel, aby ten hip-hop nebol len niekde vnútri tej konzervy. Aby ľudia mimo neho chápali, že je tam nejaká kvalita úplne iného typu. Že možno nejde až tak o hudbu, ale o posolstvo textu k nejakej energii. Že to už presahuje niekam inam. No a teraz zisťujem, že keď som po tom túžil a začali sme sa vnášať do úplne iných svetov, tak sa to začalo diať. A možno sme práve v tej hmlovine, ktorá tomu pomáha. Že ten hip-hop je prenášaný úplne inam. Že už je vlastne jedno, či je to hip-hop. Je to možno dôležité pre nejakú vnútornú silu, v zmysle, že mám niečo v koreňoch a budem to vždycky ctiť. Pretože som vždy ctil to kvalitné, čo ma nejako učilo alebo vychovávalo. Nič som si o tom dopredu nemyslel. Mám z tých fanúšikov radosť. Nemám radosť z toho, že v Čechách furt potrebuje mať niekto niečo rád aby to bolo proti niečomu . Tí ľudia sú vyšinutí a obmedzení. Je to ako žabo-myšia vojna na poli hudobných žánrov. Tá energia sa dá vrhnúť ďaleko lepším smerom, než tým podivným porovnávaním. To je niečo čo ma mrzí. Že došlo síce k tomu posunu, ale na druhej strane aj k nárastu istého vymedzovania.

Ako vnímate s odstupom času videoklip k vašemu prvému výraznejšiemu videoklipu Noční můra?

Nejaké nadšenie, ktoré tam bolo vtedy je úplne zhodné s tým, ktoré cítime aj teraz. Je tam samozrejme istý posun, ale aj nejaká spojitosť. Pracovali sme s informáciami, ktoré nám boli vtedy dostupné. Neriešili sme žiadne osobné drámy, ani drámy iných. Vtedy sme sa tým viac-menej bavili. Vedeli sme, že sa o to zaujíma málo ľudí, takže to bola taká menšinová zábava a túžba robiť to dobre. Robili sme to podľa vzoru hudby, ktorá sa k nám začínala dostávať. Teraz už je človek starší, takže vníma mnoho iných okolností, prečo trebárs niečo napísať. Teraz sme už slobodnejší v tom, že tie vzory opúšťame, keď niečo robíme. Vtedy to bolo o tom, že sme chceli ísť podľa vzorov, chceli sme robiť hip-hop a byť vo vnútri tej konzervy a nezaujímalo nás nič iné. Teraz je to vlastne akoby naopak. V tej dobe som vedel niečo a dnes viem niečo iné. Cez všetky naivity, ktoré boli v tom starom videní, tak musím vďačiť tej naivnej radikalite, pretože aj v tam som sa naučil sústrediť na nejakú vec a jednoducho ju robiť. Vtedy nám otĺkali o hlavu, že sme niečo nezmyselné a teraz nám zase hádžu na hlavu, že sme pre niekoho úplne nepočúvateľní a prečo nerobíme to, čo sme robili kedysi. Podľa mňa má človek robiť to, čo ho baví maximálne. Ak už chce robiť hudbu, ktorá je pudová – fyzická, tanečná alebo hudbu dramatickú, vážnu. Tie veci sú najlepšie, ak človek nemyslí na to, kto to bude počúvať a ako to bude vnímať, vtedy je sám sebe divákom a na okolie sa vykašle. Robenie hudby v základe je o introvertnom svete, kde sa človek musí z toho tešiť sám. Nesmie sa zaoberať tým, že by to mal prispôsobovať. To prispôsobenie môže byť najväčší prešľap. Ja nedokážem vykalkulovať hudbu na nejaký druh publika.

via Mária Hricová