Elektronika stiahla do svojich vôd ďalšie ohrozené druhy. Ohrozené v zmysle takom, že slovenské ucho zatiaľ nie je pripravené na elektronickú expanziu. Tento menšinový žáner si postupne získava nových a nových obdivovateľov. Všetko vyzerá veľmi jednoducho. Pustiť si počítač a on vydáva koordinované zvuky. Skúste však donútiť počítač, aby sám vydával zvuky ktoré dokážu vytvoriť husiu kožu. Talent prechádza cez človeka, nie stroj, a ten ho následne dáva von. Nourish my fame je pre mnohých neznáma kapela, ktorá na chvíľu ovládla éter alternatívneho rádia, najprv zvukom big bandu, neskôr z experimentu vyšlo akustické mrazivé chvenie bytia. Celé vystúpenie sa nieslo v duchu vyspelosti a mladosti. Obecenstvo si mohlo vybrať, či sa naplno započúvať do hlbokých tónov alebo sledovať očarujúci speváčku Audrey ako narába svojím hlasom, šarmom a gestami.

O pripravovanej hudbe a súčasných aktivitách sme sa dozvedeli od producenta Adama Dekana a speváčky Audrey Csanadi.

Vyšiel vám už druhý singel, ako to vyzerá s tretím?

A.C. Tretí singel bude asi zároveň aj klip. Asi určite. A ten plánujeme vydať zároveň s albumom.

Kto vám ho sprodukuje, keďže jeden z vás študuje kameru, druhý sound design …

A.C. No my si to sami točíme. Dušan to točí na kameru, Adam je zvukár a… my si to robíme.

Dušan, váš posledný člen, je s vami ako dlho?

A.D. Polroka. Potrebovali sme niekoho na live cut, aby sme mohli začať hrať naplno. Teraz je to také, že sa snažíme trošku ten live cut zmeniť. Teraz hráme posledné tri a potom sa zavrieme do štúdia a začneme všetko robiť na novo. Všetko to premakáme a keď si človek vypočuje album a príde bude počuť úplne iné živé vystúpenie. Dúfame, že bude všetko fajn. No a Dušan nám pomáha s celým „lajfkom“, robí kompozíciu, aranžmány a tak.

Váš prvý singel mal zvuk big bandu. Postupne sa z tohto žánru vyčleňujete a máte zvuk povedzme trip-hopu?

A.C. To vôbec nie. Celý prvý album sme sa hľadali. Jednoducho my sme vyskúšali všetko. Je tam folková pesnička, trip-hopové pesničky, big bandová pesnička… pomalú, rýchlu, komerčnú, tancujúcu …hocijakú proste.

A.D. Hľadanie zvuku, galeje takzvané.

A.C. (smiech), áno presne. Prvý album sme sa proste hľadali, ale druhý album bude iný.

Čiže už sa nejako špecifikujete v druhom albume?

A.C. Dá sa to tak povedať, ale nie na nejaký žáner. Máme zjednotenú nejakú víziu v hlave, ako by mal znieť, o čom by mal byť, ale nie je to žáner. Je to niečo, čo chceme tvoriť, ale ťažko povedať, či to bude big band, alebo trip-hop. Je to iba spôsob.

Bude to experiment s nejakou konkrétnou víziou?

A.D. No experimentom by som to nenazval, využijeme prvky už zaužívané, ale snažíme sa to nejak skĺbiť v novom podaní. Nejak vložiť do toho nejakú architektúru, dať nejak dokopy štýl a vystavať tie piesne a spraviť zvuk úplne ináč.

Aj keď máte blízko k elektronike, vôbec nepočítate s tým, že by ste si prizvali na album zvuk nejakého reálneho nástroja?

A.C. To je náš sen. Ibaže je to trošku ťažké. Naša vízia je taká, žeby sme mali sláčikový kvintet, nejaké dychy… reálne nástroje hocijaké. Ale zatiaľ, tým, že nemáme vydaný album sa ťažko spolupracuje s ľuďmi, pretože nevedia do čoho idú. Vlastne čakáme.

A.D. Čakáme, kým dáme dokopy tú novú „lajfku“ a preto si myslím, že aj ten ďalší album by mal byť robený viac akusticky. Chystáme napríklad nejaké gamelánové orchestre a všetko krížom-krážom elektronicky sceľované, ale samozrejme by sme boli radi, keby sa nejaký ľudia odniekiaľ objavili, ktorý by nám pomohli.

via Mária Hricová