Kto ešte nevidel pokope rôzne národnosti a kultúry ako tiahnu za jeden povraz, mal možnosť pokochať sa ich súhrou na koncerte Allstar Refjúdží band v Kulturparku. Takéto neuveriteľné teleso vzniklo ako výsledok hudobníkov z celého sveta, možno je aj istým druhom kompenzácie nepriazne osudu. Kde hudobníkov neprijala ich krajina v Čechách sú vítaní a žnú úspechy po celom svete. Takmer. Ich najväčším snom je zahrať a zasievať si v krajine svojho pôvodu. Ich krajiny však asi nikdy nebudú počuť harmóniu národov na jednom pódiu. Ich hudba paradoxne evokuje voľnosť duše. Dixieland, tango, šansóny, flamengo, proste všetko od výmyslu sveta stmelené klasickou českou dychovku, miestami s priam pochodovým rázom. Ich asimilácia českej kultúre skrz hudobný svet je výbornou formou nadviazania vnútorného vzťahu s novou zemou.

Jana Svobodová, umelecká vedúca a režisérka spomínaného hudobného telesa, si po koncerte napriek zhonu našla čas na interview. V ňom s úsmevom rozpráva o situácii, v ktorej boli na začiatku a akým smerom sa uberajú.

Bolo ťažké nájsť stret všetkých rôznorodých umelcov?

Ono to bolo tak, že ja som prácu tohto typu a rôznu inú hudobnú prácu robila už mnoho rokov pred tým, než som spoznala Michaela Romanyshyna. Vtedy som si uvedomila, že to je jediný človek, ktorého poznám, ktorý je schopný zostaviť hudobnú skupinu práve z ľudí, ktorí majú rôzne schopnosti, rôzne úrovne znalosti hrania na hudobný nástroj a majú rôzne kultúrne zázemie. Poviem vám to takto… že by to bolo ťažké, to je zlé slovo. Bolo to nesmierne vzrušujúce a krásne, pretože prvých 6 pesničiek vznikalo súbežne s predstavením Tanec přes plot behom prvého týždňa. To tak, že prvý deň všetci hrali len jeden tón a za 6 dní bolo 6 pesničiek. To je úplne neuveriteľné! Tie pesničky hrajú tak, ako ich hráme teraz. Patrí tam napríklad hymna alebo kurdský dixieland – ten sme hrali teraz na záver. Boli to pesničky, ktoré vznikali akoby to bol určitý zázrak. Ako keď sa narodia veci spontánne a krásne. Potom sme ich samozrejme prehlbovali ale nebolo to ťažké, bolo to skôr zázračné.

Dočítala som sa, že ste hľadali stret s českou kultúrou.

Áno, presne tak. Ibaže to vyzeralo tak, že sme boli všetci v kope a Michael pracoval spôsobom, kedy bral, napríklad Bugar Manokian, ktorý vie fantasticky hrať na akordeón, tak mu zahral nejakú frázu arménskej piesne a Michael ju rozinštrumentoval pre celú kapelu tak, aby sa všetci cítili dobre. Aby ľudia, ako napr. ja, ktorá nie som virtuóz na nástroji, tak aby som si tam našla svoje miesto. Bolo to vzrušujúce a napínavé a ja som potom ako dramaturg, režisér toho celého predstavenia hľadala preto tie správne texty. Keď človek, ktorý je cudzinec, utečenec spieva českú hymnu, tak je tam vlastne veľmi silný rozpor, ktorý nesie to obrovské posolstvo, ktoré potrebujeme. Keď teraz vznikajú pesničky, je to paradoxne ťažšie, napriek skúsenosti, ktorú máme, než v rámci tej spontánnosti, ktorá bola na začiatku. Ale je to stále krásne. Robíme nové veci a pesničky.

Vy ste ich teda vôbec nenútili do toho veselého tónu?

Nie. To všetko bolo samo. Ono to veľakrát nie je veselé. Ten veselý tón je niekedy oproti veľmi smutnému textu. Ono sa to zdá, že to je veselé a my sme ani nevedeli, že to bude tak veselé. Ja si skôr myslím, že je tam obrovská energia, ktorá prirodzene vznikla v rámci toho predstavenia. To predstavenie Tanec přes plot je 5 veľmi silných a zložitých príbehov ľudí, ktorý hľadajú azyl. Tá hudba bol akýmsi protikladom, kontrapunktom k tomu, čo hráme v predstavení. Tie príbehy boli ťažké, existenciálne a naopak tá hudba prinášala uvoľnenie. Preto možno tá chuť toho, pretože to bolo proti nálade a príbehu ľudí, ktorí rozprávajú svoje príbehy behom toho projektu.

via kosice2013.sk