4.9.2010, hrad Cimburk u Kořyčan

Možno trocha neskoro, ale predsa, sa pridám prostredníctvom tejto reportáže do zoznamu tých, ktorí sa rozhodli podeliť o svoje pocity a dojmy z tejto bizarnej audio – vizuálnej akcie.

Na miesto sme dorazili približne hodinku pred odštartovaním podujatia, takže sme mali dosť času na to, aby sme si mohli obzrieť hrad i jeho blízke okolie. Cez deň dosť výdatne pršalo, avšak v čase nášho pobytu na Cimburku nepadla ani kvapka, hoci nad hlavami nám po celý čas viseli pochmúrne sivé mračná. Počasie bolo v túto prvú septembrovú sobotu vskutku nečakane sychravé a tak povediac jesenné. Určite to odradilo nejedného potencionálneho návštevníka Hradieb samoty a tak sa nás na Cimburku stretlo len zopár desiatok nadšencov. Nuž, to je riziko open – air akcií, sily matky prírody sú nevyspytateľné.

Ako prvý sa nás rozhodol „zahriať“ svojou hudbou ANGEL EPILEPSIA (AE), jediný došlý zástupca slovenskej scény (avizovaný ANGELICUS a HIEROS GAMOS nedorazili). Set (AE) doplatil na trocha pokrivkávajúcu kvalitu zvuku, ktorou trpelo podujatie naštastie len v uvodných minútach. Napriek tomu bol AE dôstojným „introm“ Hradieb samoty. Hudobná produkcia AE sa pohybuje vo sférach dark ambientu, pričom jej tvorca sa nebojí noisových úletov či break coreových atakov. Vizuálna stopa (videoprojekcia) AE bola taktiež dosť interesantná a pozostávala z väčšej časti zo strihov z kultového filmu Fontána, ktorý sa výborne hodil k psychedelickej muzike AE.

Po krátkej pauze sa na pódiu objavil chlapík s basgytarou a laptopom vystupujúci pod značkou SEMAI. Opäť celé toto vystúpenie doprevádzala výborne zostrihaná fantasmagorická videoprojekcia. Hudba samozrejme v nenormálnosti v ničom nezaostávala za videoprojekciou. Hudobná koláž SEMAI pozostáva predovšetkým z industriálnych a drone prvkov. Fanúšikovia funerálnych makabrózností typu SUN O))) určite spokojne mlaskali. Škoda len, že zvuk ešte stále nebol na patričnej úrovni, takže post apokalyptickú atmosféru SEMAI nebolo cítiť naplno. SEMAI to je soundtrack k nukleárnej vojne.

Na rad príchadza dá sa povedať legendárna postava svetovej industrial / ambient scény – „zakuklený“ Vladimír Hirsch. Jeho hudobný set možno nazvať skutočne epickou a monumentálnou záležitosťou. Hypnotický obraz aj zvuk nás preniesli za hranice nášho hmatateľného sveta. Ocitli sme sa na tajuplnej planéte Hirsch, kde vládne imaginácia jej jediného obyvateľa a stvoriteľa zároveň. Exkurzia do najskrytejších zákutí labyrintu ľudskej mysle, to je hudba Vladimíra Hirscha. Nebezpečný, zradný, no podmanivý svet.

Malé úpravy pódia a prichádzajú poslední „zabávači“ večera: duo TÁBOR RADOSTI. Hoci nefungujú až tak dlho ako Vladimír Hirsch majú už pomerne veľa fanúšikov a status uznávaného dark ambientného projektu. Pre mnohých vrchol večera, vrátane mňa. Nespornou devízou tohto projektu je ich „pódiová show“. Vystupujú totiž za akousi obdobou kazatelnice pričom na tvárach majú rituálne masky zdobené rôznymi archaickými náboženskými symbolmi. V podobnom duchu sa nesie aj ich videoprojekcia a tak máte po chvíli dojem, že ste účastníkom iniciačnej seansy akejsi bizarnej sekty. Napriek tomu, že som už bol niekoľkokrát svedkom ich vystúpenia stále ma dokáže ich rituálny dark ambient tak pohltiť, že som sa i vtedy na Cimmburku po skončení ich setu sám seba spýtal: „Wau, čo to bolo???“.

That´s all folks. Ešte pár slov na záver. Podujatie bolo takým menším experimentom a preto prísna kritika nie je na mieste. Hlavný organizátor a duchovný otec celého podujatia známy pod pseudonymom Waldemar, si rozhodne zaslúži slová uznania i obdivu. Keďže celá akcia sa niesla v totálne undergroundovom duchu nebudem sa vyjadrovať k organizačno – technickým záležitostiam veľmi obšírne. Snáď len toľko, že hrad Cimburk i spôsob oganizácie podujatia je vhodný len do času, kým budú Hradby samoty komornou akciou pre max. stovku návšetvníkov. Ale, toho si je určite vedomý aj samotný hlavný organizátor a duchovný otec celého podujatia, známy pod pseudonymom Waldemar, ktorý si rozhodne zaslúži slová uznania i obdivu. Tak dovidenia o rok, Cimburk.