9.10.2010
Staré divadlo Ondreja Spišáka v Nitre

Dosky Starého divadla v Nitre sa hostili 9.októbra hercov brnenského divadla Klauniky, ktorí sa „zatúlali“ do nášho mesta, aby nám svojským spôsobom prerozprávali príbeh legendárneho potulného rytiera Dona Quichota de la Mancha. Román o rytierovi smutnej postavy, od španielskeho renesančného spisovateľa Miguela Cervantese Saavedru sa už dočkal mnohých divadelných, ale aj televíznych dramatizácii. Tento svetový bestseller, ktorý bol v roku 2002 vyhlásený za najlepšiu knihu všetkých čias bol, je a zrejme ešte dlho aj bude výzvou pre mnohých umelcov. Kúzlu tragikomického Dona Quichota podľahlo i duo Zdeněk Mazáč, Zdeněk Korčián z Divadla Klauniky, ako aj valašský král Bolek Polívka, ktorý sa ujal režírskej „hůlky“.

Už meno Bolka Polívky a názov divadelného súboru napovedajú, že táto divadelná hra sa zrejme nebude slepo pridŕžať literárnej predlohy. Hneď úvodné minúty toto tušenie potvrdzujú. Hlavnými postavami tejto didaktickej klaunikyády totiž nie sú chudobný šľahtic Don Quichote a jeho verný druh Sancho Panza, ale profesor španielskeho jazyka a literatúry a jeho asistent Evžen. Títo dvaja pripravujú divadelné predstavenie o Donovi Qujichotovi priamo pred zrakmi divákov, pričom zopár divákov si v tejto hre „dobrovoľne pod nátlakom“ i zahrá. Skôr než prejdem k samotnému deju hry pristavil by som sa pri kostýmoch a scénografii. Tvorcovia stavili na jednoduchosť a náznakovosť scény, tak typickú pre väčšinu dnešných divadiel. Dominantnou kulisov bol „veterný mlyn“ v podobe rebríka s vrtuľou. Veterný mlyn je rozhodne nevyhnutná kulisa, veď Don Quichote bez mlynu by bol ako Hamlet bez lebky. Okrem toho sme mohli uzrieť na pódiu i vernú mršinu (teda vlastne koňa) Dona Quichota, legendárneho Rocinanta v podobe dreveného húpacieho koníka. Grotesknosť celého predstavenia podčiarkovalo aj kostýmové vykreslenie postáv profesora – Dona Quichota a jeho asistenta Evžena, ktorý predstavoval Sanchu Panza. Azda komickú, no ľudsky čistú heroickosť Dona Quichota sa tvorcovia pokúsili vyzdvihnúť (a to doslova) pomocou chodúlov, vďaka čomu schyzofrenická postava profesora – Dona Quichota narástla na úctyhodných 2, 38 m. Veru, diváci mali ku komu vzhliadať. V prípade asistenta Evžena alias Sancha Panzu vsadili tvorcovia na opačný efekt, nie na výšku ale na šírku – Evžena „vyzdobili“ obrovským bruchom a tak mi hlavní hrdinovia tohto predstavenia pripomínali svojim zjavom známu rozprávku Dlhý, široký a bystrozraký. Hm, len ten bystrozraký akosi chýbal. Takmer by som bol zabudol na jednu sympatickú retro kulisu, ktorú počas predstavenia obsluhoval Sancho, teda vlastne asistent Evžen, kto sa v tom má vyznať. Ide o o kotúčový magnetofón, z ktorého Evžen púšťal scénickú hudbu. Predstavenie hrá Divadlo Klauniky už od roku 1988, takže predpokladám, že sa nejedná o účelovú recesiu keďže v tom roku bol kotúčový magnetofón bežným prehrávačom.

Po tejto krátkej technicko– sentimentálnej odbočke sa vrátim k predstavniu, ktoré ho som bol svedkom v inkriminovaný sobotný večer. Kulisy a javisko som v skratke opísal, poďme k tomu najdôležitejšiemu, hercom a samotnej hre. Hereckým výkonom ťažko niečo vytknúť, svoje role už majú za tie roky dokonale „zmáknuté“ a naviac sú obaja (Zdeněk Mazáč i Zdeněk Korčián) skúsení hárcovníci. Ľahkosť s akou sa pohybovali na javisku bola očividná. I keď Zdeněk Mazáč alias Don Quichote občas strácal pevnú pôdu pod nohami. Našťastie mal pomocníkov z publika (tzv. službu), ktorí mu boli oporou (predovšetkým fyzickou). V súvislosti s týmto predstavením sa často vyzdvihuje improvizačné umenie i duchaprítomnosť jeho protagonistov. Nesporne je to veľkou devízou tejto hry a vďaka „drzosti“ hercov vzniká mnoho vtipných okamihov. Tvorcovia vsadili na ľudový humor (i jazyk) a cudzie im nie sú ani prvky grotesky či cirkusantskej rozmarnosti. Vcelku milý, inteligentný a nekonfliktný humor, ktorý dokáže osloviť snáď všetky generácie.

Cervantesov Don Quichote de la Mancha je mi sympatický, rovnako ako jeho nevlastní súrodenci: Hašekov Švejk, Voltairov Candide či Dostojevského knieža Myškin v románe Idiot. A čo Don Quichote de la Polívka? Nesklamal ma, ale priznám sa, že ani neohúril. Možno patrím k tým tzv. náročným divákom (ľudovo nás volajú aj „mudrlanti“), pretože humor obsiahnutý v tejto divadelnej hre sa mi javil ako priveľmi jednoduchý a „populistický“. Autori však zrejme chceli osloviť čo najširší okruh ľudí, adresátom v tomto prípade nie je hŕstka „intelektuálov a nonkomformistov“, ale obyčajný človek. Pedagogický aspekt obdobných dramatizácii veľkých literárnych diel je neprehliadnuteľný. Možno sa vďaka tomuto predstaveniu rozrastie počet čitateľov Cervantesovho Dona Quichota a možno i počet rytierov čistej duše a statočného srdca odhodlaných bojovať za pravé hodnoty a ideály. Som smelý optimista či to len vo mne blúzni dômyselný rytier don Quichote de la Mancha?