Košická zostava Nocadeň začala písať svoju históriu 25. decembra 1997. Ako v tejto súvislosti poznamenal spevák, textár a skladateľ Rasťo Kopina, s bratom Robom si dali kapelu ako vianočný darček. Hoci s bubeníkom Petrom Gufrovičom a basgitaristom Borisom Mihálikom boli v kontakte už dlhšie, prvé stretnutie v skúšobni u mamy v škôlke si dali práve na 1. sviatok vianočný.

Definitívnym signálom k oficiálnemu zrodeniu Nocadeň bol londýnsky koncert U2. Bratia Kopinovci síce videli írske legendy už v roku 1995, ale až výlet v Anglicku spustil lavínu, ktorá za sebou zanechala (zatiaľ) šesť albumov. „Koncert U2 bol pre nás výnimočný v tom, že sme sa ocitli priamo v mekke pop kultúry. Stačí si predstaviť všetky tie koncerty, ktoré štadión vo Wembley zažil a navyše mali sme skvelé miesta hneď pod pódiom, čo by pohlo asi každým. Zistenie, že ľudia, ktorí robia túto fantastickú muziku, sú rovnako z mäsa a kostí ako my, bolo veľmi povzbudzujúce. Spolu s bratom sme teda dostali „priamy zásah bleskom“ a domov sme sa vracali s vedomím, že už nás nič nezastaví v tom, aby sme si založili vlastnú kapelu,“ zaspomínal si Rasťo Kopina.

Nocadeň majú za sebou trinásť rokov fungovania a hoci Rasťo priznal, že z kapely je najpoverčivejší, z magického čísla obavy nemal. Cesta štvorčlennej zostavy pracujúcej pri všetkých albumoch s umeleckou slobodou bola vždy priama a čas len potvrdil, že ich hudobná empatia padla na úrodnú pôdu. „Pozitívne pre nás bolo, že sme mali raketový štart. Po necelých dvoch rokoch od vzniku sme podpísali s vydavateľstvom zmluvu a vydali debutový album, ktorý preveril čas. Fascinuje ma, že napr. Steny oslovujú mladú generáciu ešte aj dnes. Pre nás ako autorov je zážitkom, keď sa stretneme so 16-ročným chalanom, ktorý nám povie, že Steny zbožňuje a vie si ich zahrať na gitare,“ dodal Rasťo Kopina.

Za trinásť rokov na scéne pracovali Nocadeň s hranicami mainstreamu podľa vlastných predstáv, v rámci ktorých im nechýbala odvaha (spojená s marketingovým rizikom) opúšťať hudobný priemer vyskladaný zo štandardných postupov. V tomto prípade mala kapela šťastie na prístup vydavateľstiev a preto mohla fungovať s prívlastkom nezávislá. „Hoci sme sa postupne dostávali do hudobnej mašinérie a časť ideálov sa nám rozplynula, v priebehu celých trinástich rokov sme vždy tvrdo bojovali za umeleckú slobodu. Z tohto dôvodu si stojíme za každým z našich albumov. Aj keď sme boli v major labeli, čo môže zvádzať k tomu, že sme sa museli prispôsobovať diktátu, fungovali sme ako nezávislá kapela počnúc výberom skladieb, cez výtvarnú stránku bukletov až po klipy,“ zdôraznil Rasťo Kopina.

Neskopírovateľný podpis pod profil Nocadeň vtlačil svojou charizmou spevák Rasťo Kopina. Pri rozhovore precízne váži každú myšlienku, pričom k odpovediam pristupuje s pokojom, rozvahou a trpezlivosťou. Na druhej strane na pódiu ponúka obraz z nakumulovanej energie a individuálny prístup k emóciám plynúcim zo skladieb, ktorým ako ich autor rozumie najlepšie. „Energiu si viem ušetriť, aby som ju v pravý moment dokázal dať ľuďom. Možno to znie ako klišé, no počas koncertu ide naozaj v prvom rade o výmenu energie medzi publikom a kapelou. Nikdy nemám dopredu nič pripravené, ale vždy sa spolieham na čaro momentu. Hudba, ktorú hráme, sa mi samému páči a preto si ju viem aj adekvátne užiť. Obidve polohy na pódiu alebo v súkromí, kde mám podobné problémy ako všetci ostatní, sú však o mne. Rozdiel je iba v tom, že niektoré situácie prežívam citlivejšie. Niekedy sám sebe pripadám trocha ako martýr, no pre umenie sa to oplatí,“ vysvetľoval Rasťo Kopina.

via GRANDSTUDIO s. r. o. / foto: Jaris