6.10.2010
Nitrianska galéria

Tohtoročný cyklus koncertov komornej hudby GALÉRIA HUDBY odštartoval mladý slovenský komorný súbor QUASARS EMSEMBLE(QE). Hoci celé zoskupenie počíta desať hudobníkov, na koncerte v Nitrianskej galérii (NG) sa predstavili len traja členovia tohto zoskupenia. Dôvodom nekompletnosti QE bol možno i priestor vyčlenený na koncertné vystúpenie, ktorý bol vskutku veľmi komorný a desaťčlenný kolektív hudobníkov by sa doň rozhodne nepomestil.

Skôr než sa s vami podelím o moje dojmy a pocity z koncertu, rád by som napísal i pár slov o prostredí, v ktorom vystúpenie prebiehalo. Ideu organizovať koncerty vážnej hudby v umeleckej galérii považujem za mimoriadne dobrý krok. Návštevník koncertu tak získa za jednu cenu tovar v hodnote dvoch a to sa oplatí : ). Snáď mi odpustíte, že som použil marketingovú hantýrku. Rozhodne som tým nechcel znevážiť dôstojnosť a vysokú úroveň celého podujatia. Chcel som len zdôrazdniť výnimočnosť podujatia Galéria hudby. Hudba a výtvarné umenie spolu dokážu výborne komunikovať a spolupracovať. Dôkazom toho bol aj koncert QE. Reprezentačné sály NG hostia v tomto období diela významného nitrianskeho maliara a grafika Karola Félixa (expozícia potrvá do 14.11.2010) a tak si mohli návštevníci pred koncertom prezrieť tvorbu tohto nadaného slovenského výtvarníka. Dva jeho obrazy sa nachádzali priamo za chrbtami hudobníkov QE a nepriamo tak tvorili veľmi sugestívnu artprojekciu k hudbe. Konečne sa dostávam k hlavnej postave onoho štvrtkového večera, k jeho veličenstvu Hudbe : )

QUASARS ENSEMBLE si pre nás pripravili intepretáciu skladieb súčasných slovenských i svetových hudobných skladateľov. Úvod cyklu GH patril teda skutočne náročnému a otvorenému poslucháčovi. Kto nemal aspoň hmlistú predstavu o tom ako znie súčasná komorná (vážna) hudba, zrejme utrpel menší šok:). Nájsť paralely medzi hudobnými dielami klasických skladateľov ako napr. Mozart či Beethoven a skladbami súčasníkov je niekedy pre bežného konzumenta vážnej hudby veľmi obtiažne. QE prezentovali diela týchto skladateľov: V. Bokesa, H. Lachenmanna, J. Podrockého, G. Ligetiho, J. Sancheza-Chionga a I. Xenakisa. Nebudem sa osobitne venovať každej skladbe, ktorá v ten večer v NG odznela, ale pokúsim sa podať vám komplexný obraz mojich dojmov a pocitov. Spoločné znaky všetkých skladieb resp. ich autorov boli: hľadanie a experimentovanie. Hľadanie nových hudobných ciest, objavovanie skrytých a nevšedných dimenzií zvuku, hľadanie človeka. Hudba, ktorú bravúrne a s patričným oduševnením prezentovali hudobníci z QE, nebola na prvé počutie ľúbivá, ani čiernobiela, či jednoducho po(u)chopiteľná. Je to hudba komplikovaná ako človek samotný. Hudba disharmonická, no predsa ladiaca a súlad hľadajúca. Áno, niekde v tých notách bolo možné vidieť človeka v celej jeho zahanbujúcej nahote i narcistickom exhibicionizme. Výstižne charakterizoval svoju hudbu maďarský skladateľ Gyorgi Ligeti: „Nie je to programová hudba, ale je silno nabitá asociáciami“. Presne to je kľuč k pochopeniu tak bizarnej hudby akou bezosporu sú diela vyššie menovaných skladateľov. Samozrejme ozývajú sa i hlasy, či je nutné brať týchto post –moderných rebelov až tak vážne. Nie je to len patologická túžba umelcov priniesť niečo originálne a dychberúce a je nezmyselné hľadať v tom vyšší zmysel? Možno áno, možno nie. Podstatné je, že táto hudba sa nás hlboko dotýka, neprejdeme okolo nej len tak bez povšimnutia, je to hudba, ktorá vami zatrasie a trvá vám nejaký čas kým sa z toho otrasu spamätáte a vrátite na zem. A v neposlednom rade, táto hudba vás provokuje, ba až núti k tvorivému počúvaniu a dokonca k premýšľaniu. V tomto prípade nedostanete noty na zlatom podnose. Nie, táto hudba vas nepohladí, ani nezabaví a rozhodne to nie je hudba na každý deň. Hudba ktorá vás vytrhne zo všednosti a to je jej hlavný zmysel.

Nuž, čo na záver. Účasť na koncerte QUASARS ENSEMBLE bol to pre mňa silným, hoci pocitovo trocha rozporuplným zážitkom. Ich vystúpenie vo mne zanechalo hlboký dojem i napriek tomu, že mnoho tónov a zvukov, ktoré v ten večer odzneli som nedokázal spracovať, prijať a pochopiť. Snáď nabudúce: ). Čo sa týka hudobnej interpretácie zámerne som sa k nej nevyjadroval, pretože nie som odborník a nemám žiaľ ani absolútny hudobný sluch Paľa Haberu: ). V mojich ušiach znela hra pánov z QE dokonale a bolo pre mňa potešením sledovať ich hru, nadšenie a precíznosť. Najviac ma ohúril violončelista Andrej Gál v skladbe od Helmuta Friedricha Lachenmanna. Spôsob, akým hral na svoj nástroj bol naozaj veľmi netradičný a občas mi to pripominalo veľmi temeperamentný milenecký vzťah talianskeho typu : ). Páčil sa mi výraz tváre Andreja Gála, keď sa v niektorých pasážach skladby ako keby čudoval čo za zvláštne veci to od neho pán skladateľ Lachenmann požaduje, pričom nepochybujem o tom, že tú skaldbu pozná už dokonale: ). Snáď spoluhráči pána Gála teraz nebudú žiarliť, že som mu venoval takú pozornosť : ). Pozornosť som venoval aj im a o tom, že svoje nástroje (husle, viola) ovládajú na majstrovskej úrovni niet najmenších pochýb.

Nasledujúci koncert z cyklu GALERIA HUDBY sa uskutoční 20.10.2010 o 18:00. Tentokrát sa vrátime prostredníctvom slovenského klavírneho virtuóza Mikiho Skutu do minulosti. V jeho podaní si budeme môcť vychutnať 33 variácii na Diabelliho valčík, ktorých autorom je jeden z najvýznamnejších skladateľov v dejinách hudby – Ludwig van Beethoven.