Lenka a Šárka sa spoločne zahryzli do projektu My name is Ann. Divákom tak ukazujú ako vyzerá vystúpenie, ak doň účinkujúci dávajú všetko. Radosť sálajúca z vystúpenia bola kľúčom k ich pochopeniu. Dievčatá spievali o veciach, javoch, túžbach, ktoré sú v každej z nás. Publiku dávali jasne najavo, že nie sú žiadne krehké bytosti. Extravagancia v prejave, tanec, emočné výbuchy, citové napĺňanie priestoru. Zvuky saxofónu v spojení s elektronikou používajúcou aj sample 8 bitovej tvorby zrýchlili miestami časové krivky. Energia z pódia sa mohla vyslovene rozdávať. Kto ju chytil, ten mal čo robiť, aby ho nezvalcovala. Ich najbližšie spolupôsobenie na pódiu sa viaže na formáciu Hugo & Zoe, ktorých ste mali možnosť vidieť v Kulturparku začiatkom septembra.

Za projektom stojí usmievavá dievčina Lenka Morávková, ku ktorej sa pridružila Šárka Kobzová. Spolu nám porozprávali niečo o ich svete.

Lenka ty si zakladajúci člen tohto zoskupenia a Šárka sa pridala asi pre rokom?

L. Už to bude dlhšie. Šárka je vlastne mladšia sestra tanečnice, ktorá so mnou najprv tancovala. Ale, keďže som si bola istá, že to chcem mať viac hudobné, že potrebujem človeka, aby sme viac hrali a spievali, aby to bolo viac akustické, než to bolo pred tým, tak sme sa so Šárkou rozhodli, že toto bude ideálne. Chvíľu sme hrali aj v trojici s oboma sestrami.

Šárka a ty tiež tancuješ?

Š. Ja tancujem skôr mimo stage a na stage občas poskočím (smiech). Tá vizuálna zložka je tam zachovaná tým, že sa snažíme stále hýbať. Aby to nebolo statické, aby tam stále bola súhra hudby a nás. Pohyb tam musí byť.

L. Šárka vymýšľa celkom dosť také akoby mini tančeky, drobnôstky. Pre nás je prirodzené, že sa veľa hýbeme, tancujeme. Šárka ako profesionál a ja len tak, že ma to baví.

Vaše vystúpenia mi pripadajú veľmi živé, stále máš čo povedať a vyznie to veľmi príbehovo …

L. Veľakrát je to vystúpenie natoľko osobné, že je to možno mnohým až nepríjemné. Často tam spracovávam veci, o ktorých sa normálni ľudia pri pive nebavia, o ktorých sa normálne nespieva nahlas pred ľuďmi, ktorých nepoznáš. Sú to veci, ktoré nepovieš ani svojim najlepším kamarátom. Baví ma, všetky tie intímne veci, ktoré sa mi v živote stávajú a pripadajú mi až neuveriteľné, pretaviť do hudobného alebo audio vizuálneho celku. Niekedy funguje akoby na imaginárnej vlne, buď to ľudia cítia alebo necítia, že im to pripadá veľmi racionálne. Buď sa na ňu chytíš alebo nechytíš. Väčšinou sa to však podarí, je to akoby univerzálna vzdialenosť, že tam nie je potrebné veľa vecí prekladať alebo tak.

Vaša hudba nie je akosi nikde žánrovo zaradená, zaškatuľkovaná, vyhovuje vám to?

Š. Ono je to akoby zámer vlastne. Nebyť zaškatuľkovaný, zaradený niekam.

L. Ja by som ani nepovedala, že zámer, ale je to akýmsi spôsobom prirodzené. Mne sa napríklad páčia určité typy zvukov a tie zvuky používa určitý žáner napr. Nintendo používa 8 bit a na tom je postavená celá scéna. Ako celok ma to vlastne až tak nebaví, ale baví ma keď sa to Nintendo použije prirodzene do celej hudobnej kompozície ako ďalší druh zvuku. To isté aj detské klávesy. Má to pre mňa nejakú archeológiu zvuku, niečím ma to oslovuje, baví ma to tam použiť, ale žeby som si povedala, že idem na 8 bit scénu, tak to ma vôbec neláka.

Pri takejto experimentálnej hudbe ma vždy fascinuje ako dokážete zahrať niečo dvakrát rovnako. Dokážete to vôbec?

(smiech)

Š. No, ten základ je stále rovnaký, tých 90% je tam vždy rovnakých. V určitých partiách je priestor pre našu improvizáciu, kde sa to vyslovene vyžaduje. Napríklad, keď je vyslovený rozruch a čím je improvizácie viac tým je to lepšie podľa mňa. Zároveň sa snažíme hrať stále rovnako, ale v tých určitých situáciách tam tá improvizácia je a stále je to o niečom inom.

L. Ono je to aj od tej nálady. Teraz akože veľa spievame oproti prvému albumu, teraz je tam tých vokálov mnoho a vždy vyznejú inak. Niekde je Šárka viac hysterická, inokedy jemná. Je to závislé koncert od koncertu ako to vyjde. Do istej miery to ten počítač obmedzuje, pretože nám dáva akúsi jasnú štruktúru, ale tie pôvodné zvuky, ktoré znejú počítačovo, experimentálne, tak 90% tých nástrojov sú zvuky nástrojov, ktoré používame na stage. Akurát, že nemáme 50 rúk (smiech), niečo musíme mať dopredu pripravené, ale snažíme sa hrať maximum na živo, aby to bolo čo najviac interaktívne.

via Mária Hricová