Miesto: SNG, Nám. Ľ. Štúra 4, Esterházyho palác, 1. poschodie
Vernisáž: 17. apríl 2007 o 17:00 hod.
Trvanie výstavy: 18. apríl 2007 – 29. júl 2007
Na výstave spolupracovali: Katarína Bajcurová, Jiří Valoch, Rudolf Fila

Slovenská národná galéria predstavuje v priestoroch Esterházyho paláca retrospektívnu výstavu akad. mal. Milana Bočkaya (nar. 1946), tvorcu programu analytickej maľby postavenej na princípe trompe l´oeil – zrakového klamu. Názov výstavy parafrázuje Horáciov výrok a zároveň odkazuje na Bočkayovu záľubu vo zviditeľňovaní paradoxov.
V centre jeho umeleckej koncepcie je totiž odveký problém umenia a ilúzie, skutočnosti a fikcie. Čo je vlastne namaľované a čo je naozaj? Kde leží hranica medzi klamom a vidinou? Tieto otázky rieši na základe precíznej, temer staromajstrovskej techniky tvorby, ktorou však skúma novo definované výtvarné problémy: vzťahy maľby a kresby, plochy a priestoru, ilúzie a ilúzie ilúzie. Niekoľkonásobné ziluzívňovanie priestorových plánov i základných výtvarných výrazových prostriedkov však vedie maliara ďalej, k všeobecnejšiemu zamysleniu sa nad duchovnou podstatou média.

Milan Bočkay v súčasnosti pedagogicky pôsobí na Škole úžitkového výtvarníctva J. Vydru v Bratislave a je členom zoskupenia A-R (od roku 1989).
Patrí do okruhu absolventov stredoškolského štúdia u Rudolfa Filu na bratislavskej SŠUP, ktorí od konca sedemdesiatych rokov 20. storočia rozvíjali mimo vtedajších oficiálnych štruktúr novú – vizuálnu – podobu konceptu s cieľom zachovať si vnútornú autenticitu tvorby. Jeho tvorivé začiatky však boli skomplikované politickou normalizáciou sedemdesiatych rokov, ktorá oficiálne nepripúšťala žiadne podoby aktuálneho umenia.
Prvé vyzreté, osobité realizácie, vznikajúce po absolutóriu VŠVU v Bratislave
(1965 – 1971), mali podobu variantu hyperrealizmu, charakterizovaného záujmom
o najbanálnejšie predmety, ktoré ho obklopovali. Maximálnym zväčšením dostávali skutočnú monumentalitu, súčasne ich sprevádzala snaha o maliarsky presvedčivú ilúziu týchto nadzväčšených štruktúr, napr. detailov kože tela (1974 – 1976). Neskôr vznikli litografie (1977 – 1978), ktorých jediným námetom bola štruktúra či zásah do hárku papiera, čo bola ďalšia podoba záujmu o hyperrealistickú štruktúru, ale predovšetkým to bol signál zmeny smerom ku konceptuálnej reflexii. Ďalšia cesta bola rýchla a logická – štruktúry papiera začal Bočkay zachytávať prostredníctvom hyperrealistickej kresby priamo na list papiera. Ilúzia sa spojila bezprostredne so zvoleným materiálom, od roku 1978 zobrazoval rôzne zásahy do listu papiera. Najskôr to boli zobrazenia skutočnej manipulácie, krčenie, skladanie či hoci prepichovanie, avšak postupne autor rozvinul celú škálu ďalších zásahov – a vznikla tak prvá kapitola jeho analytického, konceptuálneho diela.
Od analytickej sebareflexie média sa umelec prepracoval ku komplexnejšiemu, mnohovrstvovému prístupu, v ktorom najrôznejšie zdanlivé zásahy na papieri mali podobu vizuálnych citátov alebo ich fragmentov, či to bola detská kresba, pozohýbaný malevičovský štvorec alebo odtrhnutá reprodukcia obrazu Rousseauovho Colníka z pražskej Národnej galérie. Niekedy sa význam konceptuálneho paradoxu spájal priamo so samotnými pojmami, napr. keď sa na kresbe tautologicky objavilo trikrát slovo KRESBA – raz nakreslené tak, že vyzerá ako expresívne kresbové ťahy ruky, druhý raz ako maliarsky záznam, tretí raz ako perforácia, alebo veta MEDZI KLAMOM A ZDANÍM, kde boli jednotlivé písmená iluzívne vytrhané a pripevnené na papier, čo možno pokladať aj za manifest umelcovho diela.
M. Bočkay ako jeden z prvých začal v Bratislave na prelome sedemdesiatych
a osemdesiatych rokov pracovať s vizuálnymi citátmi v duchu nastupujúcej postmoderny.
V rokoch 1983 – 1984 sa obrátil k skúmaniu média svojich začiatkov a vrátil sa k maľbe.
Sprvu to bola maľba maximálne zjednodušená, dovoľujúca uvedomiť si iluzórnu zdanlivosť tých najprimárnejších zásahov do plochy maľby – autorovou obľúbenou témou sa stala ilúzia zle napnutého, zvlneného plátna, namaľovaná na plátne dokonale napnutom. Čoskoro sa objavila ilúzia samotnej bielej reliéfnej maľby, celý cyklus bol venovaný téme povrazov, rôzne prehadzovaných či preväzovaných cez celé plátno. Dokonalosť ilúzie bola v maľbe ešte presvedčivejšia než v kresbe, v súlade s tradíciou trompe l’oeil. Avšak i tu išlo o jej „zneužitie“ na skúmanie samotnej maľby, na sebareflexiu maľovaného obrazu. V roku 1986 sa vlastnou témou stal OLEJ NA PLÁTNE, avšak v súlade s Bočkayovým zaujatím paradoxmi boli tieto slová zdanlivo expresívne, gesticky, takmer štrukturálne zhmotnené, v skutočnosti to bol z maliarskeho hľadiska pravý opak.
Postupom času pribudli obrazy, ktoré pôsobia oveľa komplexnejšie – hoci všetko, čo vidíme, je v skutočnosti dôsledkom maliarskej ilúzie, objavuje sa celá škála vzťahov medzi niekoľkými jazykmi maľby, ktoré v šesťdesiatych či v sedemdesiatych rokoch boli ešte pociťované ako vzájomne nezlučiteľné, predovšetkým presná geometria
a materiálové, expresívne gesto. Autor uplatňuje ďalšiu dokonale iluzívnu metódu – koláž mnohých útržkov, škála odkazov zas siahala od „oka klamu“ ako historického maliarskeho fenoménu až po postkonceptuálne či postmoderné stretávanie rôznych kultúrnych fenoménov. Po rokoch opäť vstúpila do hry kresba, Bočkay substituoval jedno médium iným – vytváral zdanlivé akvarely so všetkými charakteristikami práce s vodou, pri bližšom pozorovaní je jasné, že evidentne vznikali ako číra ilúzia kreslením farebnými ceruzami.
Asi od roku 1998 vstúpila do Bočkayovho diela ďalšia podoba práce s citátmi – tentoraz si ako formu ilúzie zvolil štrukturálnu, reliéfnu maľbu hlinou. Na jednej strane transkriboval zvolený motív do maľby hlinou, na druhej strane túto maľbu hlinou dokonale simuloval iluzívnou maľbou. Niektoré motívy sú notoricky známe, počínajúc van Goghovými Slnečnicami či konzervou s Campbellovou polievkou od Andyho Warhola – ale práve to známe prekvapuje v novom vizuálnom, výtvarnom jazyku. Dá sa to uvedomiť pri signifikantných „znakoch“, ako sú typické črty ľudskej postavy od Alberta Giacomettiho či geometrická konštrukcia Pieta Mondriana. Presnosť lineárneho usporiadania je však paradoxne rozbitá materiálovou štruktúrou hliny.
Ale týmto umelcove prieskumy maliarskej ilúzie ešte nekončia – po pomerne obsiahlom súbore citátov z dejín moderného umenia vzniká zatiaľ posledný typ autorových diel, kde je subtílny koncept rozohraný priamo medzi jeho životnou témou, t. j. maliarskou ilúziou, a skutočným zásahom farbou. Opäť sa jeho skúmanie nesie ilúziami maliarskych zásahov, teraz však po prvý raz priamo na ploche jedného diela vstupujú do interakcie iluzívne a „normálne“ maľované prvky.

Dielo Milana Bočkaya tak stále zostáva skutočnou chválou paradoxu, niekedy veľmi subtílneho, ale vždy spojeného s reflektovaním samotného média maľby či kresby. Musíme objavovať, čo nám vo svojich „oka klamoch“ pripravil. Je to skutočne veľká hra nielen s našou percepciou, ale tiež s celým kontextom moderného umenia i s jeho dobovými premenami.

via sng.sk