Predstavenie festivalu Moon Ride s názvom Impression nepotrebovalo zvláštny komentár. A to myslím doslovne. Pohybový jazyk herečky Joanny s hudobným cítením Yaniva stačil na zimomriavky obecenstva. Príbeh lásky sa tak konal bez slov. Teda tak, ako si to láska sama vyžaduje. Dlhá, priam nekonečná, predohra vyústila v jedno veľké objatie zaľúbencov do harmónie tela a duše. Koho by nezaujalo dvorenie prostredníctvom zmyselného, priam levitačného, tanca či nadpozemských tónov neopúšťajúcich myseľ. Keď vás láska zvíja, telo sa koordinuje samo a celkom dokonale. Dvojica predviedla nádhernú súhru a precítenosť prejavu. Keď nás po skončení predstavenia opúšťal Yaniv so slovami: „Toto všetko bola improvizácia,“ všetci sme ostali v nemom úžase. Prejav bol presvedčivý a veľmi uveriteľný.

Ako je to s tou improvizáciou, to nám Yaniv Mintzer, tanečník, učiteľ, muzikant a terapeut v jednom, objasnil v interview.

Prečo ste si zvolili improvizáciu a nie klasické divadlo?

V improvizácii je predstavenie oveľa živšie. Nemusíme prinášať nič z histórie, tvoríme to tu a teraz, sprítomňujeme hru. Je to prekvapenie aj pre nás, čo z toho vyjde. Ak je to skvelé, tak je to skvelé, ale ak nie, tak je to hrozné. Preto je to pre mňa silná skúsenosť.

Takže niekedy to môže byť aj zlé?

No samozrejme, záleží to síce iba od konkrétneho názoru, ale niekedy to tak je.

Nemávate teda obavy pred predstavením?

V skutočnosti sa práveže menej obávam, pretože mám oveľa viac možností. V podstate jediná chyba, ktorá môže nastať je, že nebudem aktuálny. Tá nastáva väčšinou vo vnútri herca. Možnosti, ktoré máme, to dokážu priviesť k niečomu zaujímavému alebo naopak ničomu. Viac sa bojím, ak musím ísť po nejakých pravidlách. Že ich zabudnem, že si ich budem musieť opakovať mnoho krát pred vystúpením, aby som vedel ako čo robiť. Pri improvizácií musí byť človek už skúsený, má viac možností a samozrejme ide do väčšieho rizika.

Vidíte nejaké rozdiely medzi reakciami publika vo vašej krajine a vo svete?

V Poľsku som si všimol, vlastne v celej východnej Európe, že ľudia sú veľmi otvorení improvizácii. V Japonsku sú zase ľudia veľmi rezervovaní, čiže to publikum závisí od ľudí. Niekedy len veľmi malá vec dokáže zmeniť všetko. Neexistujú na to žiadne triky či patenty.

Vaše predstavenia sú stále založené len na improvizácii?

Väčšina práce, ktorú robím je založená na nejakej forme improvizácie. Niekedy je veľmi otvorená, bez prípravy niektorých myšlienok, charakteristík. Záleží to od toho, čo je momentálne potrebné. V tomto „kúsku“ však improvizujeme stále. S Joannou sme sa museli stretnúť pred tým dva tri krát, aby sme spolu precítili akýsi príbeh, pocity, vyvrcholenie. Je to ako keď idete po ulici a rozhodnete sa ísť do supermarketu, no musíte ísť autobusom alebo si zobrať taxík. Cestou stretnete nejakých priateľov, dáte si kávu. Máte nejaké smerovanie, viete čo chcete, no musíte hrať s tým, čo sa práve deje.

Je ľahšie ak hráte vo dvojici alebo práve keď hráte traja a viacerí?

Vlastne minule, niekoľko týždňov dozadu, sme hrali deviati. Šiesti tanečníci a traja muzikanti.

Nie je to zložitejšie?

Je to zložitejšie v niektorých ohľadoch ale zase v niektorých jednoduchšie. Musíte počúvať všetkých, ale máte aj čas na sledovanie, pretože ostatí hrajú. Môžete sa hocikedy pridať. Ak robí človek sám, prípadne vo dvojici, tak má väčšiu zodpovednosť. No môže to byť oveľa čistejšie a priamejšie. Záleží to na partnerovi.

Používate niekedy publikum v predstavení?

Áno, ale nie pre účel ako napríklad v cirkuse klauni. Ale už iba tým, že ľudia sú tam a hráme pre nich.

via Mária Hricová, Júlia Šimková