Maďarská národná galéria, Budapešť
Slovenská národná galéria, Bratislava
Galéria mesta Bratislavy
Slovenský inštitút, Budapešť

Koloman Sokol v Budapešti | Koloman Sokol

Vás srdečne pozývajú na otvorenie výstavy Koloman Sokol

15. septembra 2005 o 17.00 hodine na treťom poschodí Maďarskej národnej galérie, Buda Palace C v Budapešti.
Výstava potrvá do 30. októbra 2005
Kurátorská koncepcia a autori katalógu: Ivan Jančár a Igor Gazdík

Súčasťou výstavy je 40 portrétov Kolomana Sokola od Tibora Huszára.
Pri príležitosti otvorenia výstavy vydali Slovenská národná galéria v Bratislave a Galéria mesta Bratislavy katalóg Koloman Sokol.

Osamelý hľadač pravdy, proletár, figuralista zvonivého expresívneho výrazu a sociálnych vibrácií – to je umelec Koloman Sokol, od druhého decénia 20. storočia aj jeden z najvýraznejších slovenských grafikov.
Jeho umeleckému svetu dominujú v svetelných kontúrach drevorytových modlitieb zdanlivo všedné motívy – periféria, robotníci, vydedenci spoločnosti, tuláci či prostitútky, ľudská bieda, utrpenie a osamelosť, ktoré sú situované do bezútešného továrenského prostredia. Ťažko by sme hľadali umelca, ktorý by dokázal s takou sociálnou silou spomínané prostredie vykresliť.

Nie je preto zaiste náhoda, že po výstavách v Mexiku (v rokoch 1935 a 1936) dostal ponuku pôsobiť ako „profesor leptu, drevorytu a litografie“ na Škole knižných umení v México City, kde ho uviedol uznávaný grafik F. Diaz de Leon. V rokoch svojho pôsobenia (1937–1941) obohatil mexickú grafiku a naopak, učil budúcich, nie nevýznamných, grafikov. Ako umelec ani tu, napriek dekoratívnejším akcentom a maliarskejšiemu modelovaniu, nehľadal exotiku, ale i naďalej ho zaujímala konkrétna sociálna situácia, ľudské osudy a spoločensky daná osudovosť. K témam prostých ľudí pribudli Indiáni a od roku 1940 charakteristické motívy mŕtvych detí, vtákov a biblických podobenstiev matky s dieťaťom. Je prirodzené, že aj druhá svetová vojna zanechala v jeho diele silnú odozvu.
Koloman Sokol bol typom nesmierne vitálneho umelca, intenzívne tvoriaceho takmer až do záveru svojho života. Ešte aj pár rokov pred svojou smrťou vytváral krehké, subtílne kresby. Zomrel len mesiac po zavŕšení sto rokov v Tucsone u svojho syna Georga, kde sa presťahoval po manželkinom úraze v roku 1996.

via sng.sk