16. február 2009 /Utorok/ o 19:00 Kasárne/Kulturpark, Kukučínova 2
Vstup : 3 € / Študenti/Dochodcovia/Zdravotne a telesne postihnutý 2€
Predpredaj hodinu pred predstavením na mieste

Čo sa stane, keď sa na nejakom žúre dozviete, že v Prahe niekoho zbili a začala sa revolúcia? Jasné, perestrojka beží štyri roky, režimy vo východnej Európe padajú jeden za druhým, Berlínsky múr rozoberajú prví turisti, a v Československu už tiež niečo cítiť vo vzduchu. Ale to je politika a život je predsa úplne inde. Príbehy študentov, ktorí si vo vypätých chvíľach udržali miesto na okraji diania.

„Všetky deti vedia že sme kokoti, láska / a ty si stále myslíš že sa z toho vyliečime… / My ale budeme oficiálna kultúra / nežná rocková revolúcia na prvých stránkach novín / celý svet sa z nás poserie a všetci budú kokoti podľa nás… / A my budeme potom spievať už len o láske…“
(Lues de Funes: (This is a) Love song)
Réžia: Ján Šimko
Účinkujú: Marián Balážik, Martin Meľo, Juraj Igonda / Ľubomír Bukový, Matúš Homola
Námet: Fedor Blaščák a Ján Šimko
Dramaturgia: Fedor Blaščák
Hudba: Matúš Homola
Scéna, kostýmy a svetelný design: Jerguš Opršal
Svetlá: Ints Plavnieks
Výroba scény: Tomáš Morávek, Ints Plavnieks, Jerguš Opršal, Florent Hazucka
Produkcia: Stanica Žilina-Záriečie

Inscenácia Jána Šimka vychádza z dokumentárneho materiálu – rozhovorov s aktérmi revolúcie, ktorí v roku 1989 boli študentmi a rozhovorov s ich dnešnými rovesníkmi. Na základe príbehov týchto mladých ľudí vyrastajúcich v tom istom priestore v inom čase a politickom zriadení, tvorcovia skúmali súvislosti medzi prirodzenou potrebou revolty mladého človeka a sociálnou revoltou či revolúciou, hodnoty a potreby jednej i druhej generácie a zmeny, ktorými prešli hodnoty generácie, ktorá žila v totalitnom režime aj demokratickom štáte. Predstavenie súčasne zaostruje na príbeh Martina Šmída, fiktívnej obete policajného zásahu proti demonštrácii zo 17. 11. 1989 na Národnej triede v Prahe.

Režisér Ján Šimko hovorí o procese vzniku inscenácie: „Robili sme rozhovory s aktérmi revolúcie, ktorí boli v tom čase študentmi. Zaujímalo nás, čo sa deje, keď sa prirodzená revolta proti spoločnosti a systému, vlastná každému mladému človeku, môže realizovať v okamihu, keď sa človek odrazu stane súčasťou spoločenskej zmeny.

Nesledovali sme príbehy lídrov revolúcie. Zaujímali nás ľudia, ktorí boli na jej okraji, takí, čo si od všetkých emócií a ambícií, ktoré priniesla, zachovali kritický odstup. Ľudia, ktorí boli na okraji spoločnosti pred novembrom ´89 aj po ňom. Sledovali sme víťazstvá a sklamania generácie, ktorá zažila spoločenský prevrat, spojenie revolučných síl s prominentmi bývalého režimu a tvrdý stret spoločných ideálov a nenasýtených osobných potrieb. Sledovali sme, ako postavy normalizačných televíznych seriálov z revolučných tribún burcovali masy rečami o tom, ako im komunisti ukradli tváre. Zaujímalo nás, ako mládež, tá držiteľka rána, splnila svoju poslednú historickú úlohu, ktorá bola iba jednou z rolí v bohatom repertoári skúsených hercov so školenými hlasmi.“

Režisér Ján Šimko spolu s dramaturgom Fedorom Blaščákom realizovali vyše dvadsať rozhovorov so študentskými aktérmi revolúcie a s dnešnými mladými ľuďmi vo veku vtedajších revolucionárov. Tieto rozhovory sa stali východiskom pri tvorbe textu inscenácie a zároveň jedinečným dokumentárnym materiálom tejto doby.

„Text vznikal postupne, dlho som nevedel, ako takú širokú, legendami a pátosom opradenú tému uchopiť. Napokon som sa spoľahol na malé paralelné príbehy sprevádzajúce veľký dejinný okamih. Spomenul som si na pocit trápnosti, ktorý som prežíval ako puberťák, čo ničomu nerozumel, pri pohľade na davy skandujúce „láska“ a držiace sa za ruky. Táto spomienka bola východiskom, určila uhol pohľadu na revolučné dianie. Myslím si totiž, že je príznačný minimálne pre moju generáciu, skrýva sa za ním nedôvera v akékoľvek veľké ideály a nezištnosť, dešpekt voči akýmkoľvek autoritám a modlám, ako aj cynický postoj k spoločnosti a jej hodnotám – so všetkým pozitívnym aj negatívnym, čo takýto postoj prináša,“ doplnil Ján Šimko.

Divadelný kritik Miro Zwiefelhofer pre portál Theatre.sk o inscenácii napísal: „Posledná úloha je v prvom rade mimoriadne naliehavou výpoveďou generácie, ktorá sa ocitla na javisku dejín, bola snímaná televíziami z celého sveta, zažila splynutie umenia a histórie, aby sa vzápätí zobudila do krutej reality deväťdesiatych rokov. Upadla do apatie, rezignovala, s pocitom opustenosti sa uchýlila k výstrednosti, ktorá mala zakryť strach skutočne sa pre niečo oduševniť a nadchnúť.“

Predstavenie vzniklo ako súčasť prestížneho česko-nemecko-slovenského projektu 68/89 Divadlo.Doba.Dejiny a v rámci neho už bolo uvedené v partnerských divadlách v Prahe, Brne, Hamburgu a Berlíne.

S podporou: EÚ, program Kultúra 2007-2013, Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Stredoeurópska nadácia a spoločnosť Slovnaft, a.s., Nadácia Intenda a Mesto Žilina
Trailer
http://vimeo.com/8840891
Fotky
http://www.flickr.com/photos/stanica/sets/72157623240114797/

Kasárne/Kulturpark
http://www.kulturpark.sk/

via kulturpark.sk