„Kids, gather around, yeah, I need your focus. I know it seems like the world is so hopeless…“ diktuje Boss Dogg a.k.a “S to the double G“ a.k.a. Big Snoop Dogg. Gorillaz sú totiž späť a toto je prvý aj posledný pofidérny, no každopádne vtipný „fíčuring“ albumu. Z vedľajšieho projektu ex-frontmana Blur a ilustrátora Jamie Hewletta je dávno práca na plný úvazok. Práca nielen zábavná, ale aj angažovaná. Keby mi niekto povedal, že Gorillaz raz spravia album s tematikou ekológie a multikultularity, moja odpoveď by zrejme znela: „Skôr zožerem PET flašu!“ Lenže časy sa menia…

Damon Albarn po istom čase strávenom so svojimi opicami uznal, že najlepšie sa mu pracuje práve v takomto produkčnom prostredí. Poskytlo mu nekompromisnosť, nezávislosť od kapely a možnosť kolaborovať s množstvom obľúbených mien. Zdá sa, že spomedzi troch doteraz vydaných albumov tieto výhody zúročil najlepšie práve na Plastic Beach.
Gorillaz zostávajú eklektický, či už ide o široké žánrové zameranie alebo s tým spojený zoznam na prvý pohľad neskombinovateľných hostí. Alebo ste už nebodaj niekde vedľa seba spozorovali Lou Reeda, hip-hopového „fellu“ Mos Defa a soulovú legendu Bobbyho Womacka?

G-minulosť po sebe zanechala pozoruhodné príklady toho, ako skombinovať pop s alternatívou, ale aj niekoľko otravných singlov. Ten aktuálny Stylo, nekráča (respektíve nejadzí) touto cestou, no Plastic Beach aj tak špatí pár nepodarkov, bez ktorých by sa sedemnásť-pesničkový album určite obišiel. Pozíciu starších singlov 19-2000 alebo Dare v tomto prípade preberá Sweepstakes a infantilnou melódiou živená Superfast Jellyfish – od Gruff Rhysa by som teda čakal viac a po Feel Good Inc. asi aj od tých De La Soul.
Rhinestone Eyes a On Melancholy Hill – Albarn znel melancholickejšie hádam len s jeho albion-filným projektom The Good, The Bad and The Queen – dokazujú, že najlepší Gorillaz sú samostatní Gorillaz. Napokon Danger Mouse a Dan the Automator zostali doma, produkcie sa tentoraz ujal sám Albarn.
Z „fíčuringov“ vynikne najmä Lou Reed a spolupráca s Yukimi Nagano a jej domovským telesom Little Dragon. Skladba Empire Ants sa v polovici z takmer orientálneho motívu pod krátkou strunovou vyhrávkou zlomí k úžasnému 90’s balearic beatu, na ktorom sa kĺže zamatový hlas Yukimi Nagano. Popri Rhinestone Eyes je Empire Ants hádam tým najlepším, čo Plastic Beach ponúka.

Albarnov a Hewlettov záujem o cudzie kultúry nie je žiadnou novinkou. Plastic Beach predchádzal divadelný projekt Monkey: Journey to the West. Rekontextualizácia tradičnej čínskej opery bola pre jej tvorcov vplyvným nahliadnutím do kultúry diametrálne odlišnej. Aj ten Snoop asi vie, že svet sa dnes nie len pod vplyvom globalizácie, mení oveľa rýchlejšie. Je dôležité upozorniť na to, že niektoré kultúry existujú vedľa seba v nebezpečnej izolácii. Vzájomná ochota spoznávať, komunikovať a rešpektovať bude pre budúcnosť kľúčová. Nenadarmo Plastic Beach, ako v prvom rade prvotriedny popový album, sekundárne ako nevtieravo angažovaný apel, otvára symfónia ViVA a Medzinárodný Orchester Arabskej Hudby. Nenadarmo tu pri súčasný postupoch nájdete kopec nápadov, nástrojov a zvukov nesúcich so sebou pečať exotiky.

Nech sa k tejto rovine postavíte akokoľvek, grime MC’s Bashy a Kano si o svete videnom cez ružové okuliare v tracku White Flag aj tak budú myslieť svoje: „No war, no guns, no poor just life / Just love, no hype just fun, no ties / Just me and my mic, just me and my wife / But tell me if I’m dreaming Cos I don’t want to wake up till the evening / And I don’t want to be left sleeping“. Vitajte do sveta plastickej pláže. Žiadny prevratný album, ani žiadne prázdne frázy, len solídna popová kolekcia, ktorú najspoľahlivejšie preverí čas. Nabudúce o ďalšej opici: Bonobo.

yuri

via exitmusic.org