EXYT VÍCHOD, vstupná/výstupná brána do ľudských osudov


Smiech cez slzy, slzy na smiech, týmito slovami bola uvedená hra EXYT VÍCHOD. Hra o ľuďoch, ktorí chcú odísť narážajúci na ľudí, ktorí sa nechcú vrátiť, miešajúci sa s ľuďmi, ktorí iba prechádzajú. Cesta do hlbín nie len východniarovej duše. Prívlastky hry, ktoré sa naplnili do posledného písmena. Ľudský prejav hercov, situácie, v ktorých sa našiel nejeden z divákov. Tak prosté, no zaujímavé. Až tam v hľadisku si človek uvedomil, že to všetko, alebo aspoň niečo sa odhralo, odohráva v jeho živote. Ťahanice o dedičstvo, falošný smútok, nešťastní ľudia stretávajúci ešte viac nešťastných, manželský pár, kde sa partneri jeden druhému odcudzili…..a to všetko popretkávané jemnou, správne dávkovanou iróniou, ktorá rozosmiala každého diváka. Premiéra a repríza tohto predstavenia dopadla v košických Kasárňach / Kulturparku naozaj výborne. Po premiére sme vyspovedali autorov námetu a režisérov Ľubomíra Burgra a Dušana Vicena.

Prečo EXYT VÍCHOD, čo vás spája s východom?

D.V.: Mňa nič, skôr jeho. (smiech)

L.B. : No skôr mňa. Pochádzam z Prešova a občas sa sem aj vraciam…No a tak nám napadlo, už teda minulý rok, urobiť niečo o odchodoch ľudí z východu, a preto sa to volá exit, únik. A kdesi v podtexte, v tej príprave predstavenia Dušan mal popisku, že východ je vlastne taká brána do Európy a zároveň je to aj ten druhý otvor, niekedy. Ľudia odtiaľ odchádzajú a potom sa späť vracajú. To bola taká idea predstavenia Exyt Víchod. A východniar som ja, Dušan je z Oravy….

D.V.: No proste tým, že sa to realizovalo tu v Košiciach, tak od začiatku tu bola tá idea, aby bol prítomný taký akcent toho východniarstva. No nemalo to byť v duchu známeho kontrastu Košice verzus Bratislava. Je to tam trošičku prítomné, ale je to hrateľné kdekoľvek.

Na základe čoho ste si vyberali hercov do predstavenia?

D.V.: Na základe toho, že sme sa s nimi poznali (smiech). No nie, my sme už robili jeden projekt a ľudí sme naberali cez konkurz. No zistili sme, že spôsob našej práce, to, že sa stretávame a spočiatku nič nie je, nesedí každému. Takže mali sme zo začiatku dosť veľa ľudí, no potom sme museli hrať sami. Takže teraz sme to robili inak. Oslovili sme ľudí, ktorých sme poznali, o ktorých sme vedeli, že sú dobrí herci, no a dvakrát na pomohla náhoda.

Ako dlho vznikala hra, celý ten proces? Hneď od začiatku boli jasné, že to bude také komornejšie divadlo, pre 50 ľudí?

L.B.: Skúšali sme od 1. augusta, v júli boli ešte všelijaké tie prípravné stretnutia. No a my sme na začiatku neuvažovali, pre koľko to bude ľudí. No všetky naše predstavenia, textovky sú komornejšie, pretože tam tomu textu treba rozumieť. No a prečo to takto dopadlo vyplynulo z toho, že sme dostali jedinú možnosť vo veľkej sále a keďže sú tam ešte aj stĺpy, tak sme to museli redukovať.

D.V.: Herectvo v tej hre je také civilné, herci sa rozprávajú cez seba, takže ak by sme nezmenčili priestor, bolo by tam echo a vlastne by sa to tam nedalo hrať. Ale je pravda, že pri takomto type hrania, ak je kontakt s divákom bližší, je to o to intenzívnejšie a tomu predstaveniu to pomáha.

Nemáte pocit, že súčasný trend je taký, že sa prechádza z veľkých divadiel na menšie scény?

L.B.: Nie som si istý, či je taký trend. Často je to nevyhnutné pre divadlá, ktoré sa púšťajú takouto experimentálnou cestou, produkciou „nebulvárnych“ predstavení , a teda potrebujú užší kontakt s divákmi. Sú samozrejme produkcie, ktoré sú mega a tiež je to trendy, muzikály a iné podobné veci. Takže nenazval by som to trendom, ale tak určite divadlá, ktoré chcú niečo povedať,smerujú k intímnejším priestorom, k bližšiemu kontaktu s divákom.

D.V.: Divák je viac súčasťou toho predstavenia. Aj teraz v Košiciach hráme jedno tu na námestí, ktoré u nás doma hráme v uličke, takže diváci sú po obidvoch stranách. Ide o hru, ktorá sa odohráva v byte, kde sa stretnú dve dvojice. Ohlasy na internete sú také, že diváci sa cítia byť súčasťou toho bytu.

Máte pocit spokojnosti po premiére predstavenia EXYT VÍCHOD?

L.B.: No ja určite. My sme boli vlastne odmenení tým, že to bolo také dobrodružstvo, hrať s ľuďmi často neodskúšanými a vlastne vôbec sme na začiatku nevedeli, čo to bude. A potom tomu pomôže náhoda. Vypadla nám jedna herečka o po známych sme sa dostali k Lucii, ktorá urobila veľký kus práce a tak isto Vasiľ, pri ktorom nás ani nenapadlo, že by sme ho mohli osloviť. A zrazu, keď sme boli uprostred celého procesu, tak nás napadlo, že by to mohla byť správna voľba. Ľubo ho pozná, a tak mu zavolal. To sú tie nečakané veci, ktoré to celé ovplyvňujú a to je na tom vzrušujúce.

Často krát sa hovorí, že najťažšie je ľudí rozosmiať, no keď som navštívila toto predstavenie, tak smiechu tam bolo požehnane. Takže vám sa to podarilo. Vnímate to aj vy, že je najťažšie ľudí rozosmiať?

L.B.: No keby som mal robiť nejakú takú zábavu v televízii, tak by to bolo pre mňa veľmi ťažké, asi by som to nedokázal a ani to robiť nechcem. Baviť ľudí je veľmi ťažké, ale my primárne nerobíme zábavu, ani sme sa o to nejako nesnažili. Hľadáme situácie, na ktorých sa ľudia zasmejú, ale pre nás je dôležité vidieť aj tú druhú stranu, že človek musí rozmýšľať a možno je to niekedy aj smiech cez slzy. Čiže je to iný druh zábavy, ale na druhej strane som rád, keď sa ľudia nenudia (smiech).

V Košiciach v Kasárňach / Kulturparku ste odohrali dve predstavenia, no to nie sú jediné, ktoré mohli, môžu diváci vidieť. Kam ešte zavíta EXYT VÍCHOD?

D.V.: No určite to budem hrať aj u nás doma, v Bratislave v A4ke, v Žiline na Stanici a pokiaľ by sa dalo, tak by sme to radi reprízovali aj tu, ak to bude možné…

Ale EXYT VÍCHOD nekončí……

D.V.: Boli by sme veľmi radi ak nie, pretože je to výborné predstavenie…

L. B.: Cieľom bolo, aby to divadlo žilo svojím životom ďalej a pravidelne sa hrávalo. No je to veľmi ťažké, pretože si to vždy vyžaduje nie len tú myšlienku, ale aj niekoho, kto do toho vrazí tu energiu a bude to hrať, aj keď sa už všetci ostatní na to vykašlú… (smiech). Uvidíme, to je taký cieľ, ktorý môže a nemusí vyjsť.

via Blažena Sedrovičová