Slovenská národná galéria v spolupráci s občianskym združením BonArt pripravila retrospektívnu výstavu:

Eva Kmentová

Trvanie výstavy: 18. 12. 2009 – 22. 2. 2009
Kde: Slovenská národná galéria, Esterházyho palác, Námestie Ľ. Štúra 4, Bratislava

Kurátor výstavy: Dušan Brozman
Odborná spolupráca za SNG a autorka sprievodnej publikácie: Katarína Müllerová
Architektonický návrh výstavy: Patrik Kovačovský

Záštitu nad výstavou prevzal Jeho Excelencia Vladimír Galuška, veľvyslanec Českej republiky na Slovensku.

Za láskavé zapožičanie diel ďakujeme Národnej galérii v Prahe, Moravskej galérii v Brne, Alšovej juhočeskej galérii v Hlubokej, Severočeskej galérii výtvarného umenia v Litoměřiciach, Múzeu umenia v Olomouci, Východočeskej galérii v Pardubiciach a Petrovi Bärtlovi a Polane Bregantovej za jadro vystavenej kolekcie.

Evy Kmentová (1928 – 1980)

Patrí medzi kľúčové a dobre spracované osobnosti českého výtvarného umenia. Má precízne zostavenú monografiu so súpisom diel (Vachtová, Ludmila – Bregantová, Polana: Teď. Práce Evy Kmentové. Praha 2006), bezprostredne po jej predčasnom odchode vyšiel zborník In Memoriam (Eva Kmentová. In Memoriam. Eds.: Jindřich Chalupecký, Jiří Šetlík, Polana Zoubková. Praha 1982) a neskôr, pri príležitostiach početných posmrtných výstav v Čechách, sa jej priaznivci dočkali reflexie nedopovedaných aspektov jej diela – nielen pamätníci, ale i osobnosti mladšej generácie kunsthistorikov prispeli do zborníku príspevkov zo sympózia v Severočeskej galérii v Litoměřiciach (Téma Eva Kmentová. Eds. Marie Klimešová, Jiřina Kumstátová, Alena Beránková. Litoměřice 2004). Písomné materiály o nej zväčša majú niečo spoločné: málokto zostal pri upätej formalistickej analýze jej prác. Skloňovanými slovami sú i bezprostrednosť, prežitok, krehkosť, intuícia, citlivosť, sila a „nedajbože“ teoretikmi umenia tak obávaná krása. Jej výstava v SNG poukáže i na to, aká rozdielna je povaha českého umenia 60. a 70. rokov 20. storočia a možno i dokáže, že pomenovanie „estetický“ pre relevantné súdobé umenie, u nás často vymedzované sterilným konceptualizmom, nemusí byť hanlivé.

Študovala na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v ateliéri prof. J. Wagnera (1946 – 51), z ktorého vzišla zaujímavá generácia českých sochárov (jej manžel Olbram Zoubek; Věra Janoušková a Vladimír Janoušek, Zdeněk Palcr, Miloslav Chlupáč…). Od roku 1959 vystavovala so skupinou výtvarníkov Trasa, ktorá od polovice päťdesiatych rokov polemizovala s bezobsažnými, najmä pseudo-impresionistickými tendenciami v českej realistickej maľbe v prospech definitívnosti tvaru a plnému farebnému výrazu. Novým zhodnotením sochárskeho figuralizmu vo výstavách Trasy prispela práve Eva Kmentová. Jej dielo má zásadný význam presahujúci prostredie progresívneho českého umenia 60. a 70. rokov vďaka autorkiným nekonvenčným postupom s materiálom, ale i pre jej naliehavú priamočiarosť odkazu. Po roku 1974 následkami ťažkej choroby musela Eva Kmentová opustiť fyzicky namáhavú sochársku tvorbu. Až po jej predčasnú smrť v roku 1980 sa venovala kresbe komorných rozmerov a zväčša drobným, krehkým papierovým objektom, ktoré boli poznačené jej existenciálnou úzkosťou.
Na výstave je okrem ťažiskových diel Evy Knentovej možné vidieť i rané sochárske práce z obdobia druhej polovice 50. rokov. Ďalej výstava sleduje autorkine neskoršie spracovania impulzov informelu v podobe betónových a cementových reliéfov z odtlačkov dreva, kde vôbec po prvý raz Kmentová použila techniku odtláčania. Práve neskorší odtlačok tela, prstov, perí či dlaní sa stal pre Evu Kmentovú najpoužívanejším prostriedkom pre sochárske vyjadrovanie materiálnej pominuteľnosti sveta. Výstava približuje i tento aspekt jej tvorby v prácach z krehkého cementu, zo sadry alebo z papiera. Okrem sochárskeho diela a objektov je venovaná zvláštna pozornosť kresebnej tvorbe, ktorá prebiehala paralelne s Kmentovej sochárskym dielom a je nemenej dôležitá. Zaujímavosťou sú ťažšie datovateľné rané kresby pastelkami v štýle detských kresbičiek (niektoré boli nakreslené naozaj v detskom veku), ktoré vytvárala až do tridsiatky. Ich spontaneita a námety, ktoré sa v jej tvorbe objavujú i neskôr, sú dôležitým dokladom toho, aká veľká je i autenticita vrcholnej tvorby Evy Kmentovej.
K výstave SNG pripravila drobný sprievodný katalóg s reprodukciami plastík i kresieb Evy Kmentovej. Je možné si zakúpiť i monografickú publikáciu „Teď“, ktorú vydalo nakladateľstvo Arbor Vitae v roku 2006.

Katarína Müllerová

Textový panel na výstave:

Koncom 50. rokov sa Eva Kmentová venovala tvorbe niekoľkých ženských postáv v zjednodušenom, plastickom tvarosloví. Sú citlivo zachytené v intímnych poetických situáciách, plné nehy a radosti. Nesú v sebe sľuby ďalšieho autorkinho rozkvetu. Tieto práce nemali svoje východisko v odpozorovaných situáciách zvonka, skôr sa sústredili na počúvanie vlastného vnútra. Svojím introspektívnym zahĺbením pripomínajú denníky.

Eva Kmentová po období sochárskeho realizmu v duchu doby prešla i tvorbou kubizovaných tvarov s veľkoryso podanými formami. Začiatkom 60. rokov sa dostala k informelu, tak veľmi zakorenenému v českej umeleckej tradícii. Tu po prvý raz vo svojom diele vyjadrila prekvapivo priamo, ale i o nič menej citlivo, vlastnú existenciálnu úzkosť.

Jej práca s odtlačkami, ako aj s výrazovými prostriedkami pop-artu (znamenajúca odvrat od sochárskeho diela k objektom, plošne maľovaným farebným plochám a k použitiu textu v kresbách a objektoch) jej otvárajú cestu von z úzkosti do sveta, kde existuje priestor pre hravosť a ľahkosť, bez toho, aby obsah jej prác strácal na naliehavosti.

Odtlačok alebo odliatok predmetu či človeka, táto stopa po telesnom dotyku, nesie v sebe spomienku na predmety z jej okolia, na jej blízkych a na seba samú, svoje prsty, svoje pery. Priestor tela zachytený v hmote, či opustený, negatívny alebo pozitívny svedčí navždy o prítomnosti toho, čo ho raz formovalo. V rôznorodých premenách sa tento bezprostredný dotyk a s ním spojená telesnosť stali kľúčovým momentom tvorby Evy Kmentovej.

V roku 1974 vážne ochorela a dôsledkom fyzického limitu choroby sa venovala prevažne drobnej práci s papierom, či už vo forme kresieb alebo objektov. „Sizyfovskou“ pracovitosťou lepila papierový štvorec na štvorec, až z nich vyrástla kocka. Vráskovitosť jej muchláží pripomína pokožku a z papierových štrbín a ruží, ktoré časom nevyhnutne zožltnú, zapadnú prachom a zvädnú, sa stáva memento pominuteľného života.

Dušan Brozman

via sng.sk