Politickí väzni 50. rokov František Suchý, Mária Matejčíková a František Lízna a väzeň koncentračného tábora a partizán Otto Šimko. Štyria ľudia, ktorí sa dokázali postaviť totalitnej moci si 17. novembra prevezmú v Prahe Ceny Pamäti národa. Odovzdáva ich je spoločnosť Post Bellum pôsobiaca v Českej a Slovenskej republike.

Slávnostné odovzdávanie sa uskutoční v Národním divadle v Prahe od 20:00. Slávnostný večer bude naživo prenášať Rozhlas a televízia Slovenska, Česká televize a Český rozhlas Plus. Odovzdávanie bude moderovať Martin Veselovský. V priebehu večera vystúpi živý orchester Matěje Kroupy, Ondřej Ruml, Jiří Pavlica a ďalší interpreti. Režisérom Cien Pamäti národa je Michael Čech.

„Odovzdávanie cien je každoročne vrcholom našej práce. Celý rok počúvame a dokumentujeme príbehy ľudí, ktorí si aj napriek obrovským životným skúškam nezvolili ľahšiu cestu a nielen v našich očiach sú skutočnými hrdinami, “ hovorí Sandra Polovková, riaditeľka Post Bellum SK.

Ako vyberáme laureátov?

Osobnosti, ktoré získajú Cenu Pamäti národa, nominujú zberači Post Bellum, teda zhruba dvesto terénnych redaktorov, ktorí príbehy natáčajú a spracovávajú pre internetovú zbierku Pamäť národa. Tí z tisícok zdokumentovaných svedectiev vytipujú asi 15 výnimočných príbehov. O nich ďalej hlasuje takmer 7 500 ľudí: bádatelia z radov odbornej aj laickej verejnosti registrovaní na portáli Pamäť národa, a ľudia z Klubu priateľov Pamäti národa – pravidelní súkromí darcovia a prispievatelia, bez ktorých by sme spomienky pamätníkov mohli len ťažko zaznamenávať a rozprávať ďalej.

Kto sú tohtoročný laureáti?
Františka Líznu (1941) po prvý raz zavreli, pretože roztrhal sovietsku vlajku. Bolo mu 19 rokov. Väznený bol potom ešte štyrikrát – za opustenie republiky, šírenie samizdatu a tlač letákov o politických väzňoch. Živil sa ako robotník v lupkových baniach, na Velehrade sa staral o chorých. Práve tam objavil svoju túžbu slúžiť blížnym a Bohu a v roku 1968 vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Komunisti mu ale odobrali povolenie ku kňazskej službe hneď po primičnej omši. Pracoval teda ďalej ako sociálny pracovník a slobodu nachádzal okrem iného v pešom pútnictve. Neskôr sa významne zaslúžil ako väzenský kňaz.

Druhým oceneným Čechom je František Suchý (1927), spolu so svojim otcom, ktorý bol riaditeľom krematória, ukrýval popol popravených obetí nacizmu a komunizmu. Mená tých, ktorí mali byť anonymne pochovaní do hromadného hrobu, tajne zapisovali a urny s popolom ukrývali na odľahlom mieste cintorína, aby obete mohli byť raz pochované dôstojne. O ich úmrtí informovali príbuzných. V roku 1949 boli jeho rodičia zatknutí za pomoc inej rodine pri úteku za hranice. Ich aj Františkova situácia sa ešte zhoršila potom, ako polícia zatkla agenta americkej spravodajskej služby Koudelku. Ten nevydržal kruté výsluchy a prezradil, že ho František Suchý ukrýval v garáži. Bol odsúdený na 25 rokov. Vystriedal väznice Pankrác, Mírov, Opava, Bory, Leopoldov, časť trestu pôsobil ako technický konštruktér. V roku1964 bol prepustený v polovici trestu, pracoval ako zámočník, neskôr ako konštruktér.

Jedinou ženou medzi ocenenými je Slovenka Mária Matejčíková, rodená. Luptáková (1931). Keď jej bolo 19 rokov, pomohla katolíckemu kňazovi, ktorý utiekol z väzenskej nemocnice a ktorému v minulosti pomohla aj Máriina matka. Útek cez hranice sa ale nepodaril, skupina bola prezradená a „útekári“ dostali 10 rokov. Mária teda dobre vedela, aké nebezpečenstvo jej hrozí. Mesiac potom, čo mužovi pomohla, ju zadržala ŠtB. Mária Matejčíková bola odsúdená za vlastizradu na päť rokov väzenia. Po prepustení pracovala ako robotníčka v továrni na tabak a neskôr vo fabrike na spracovanie čadiča. Tam sa zoznámila so svojim budúcim manželom, bývalým politickým väzňom Alexandrom Matejčíkom. V roku 1968 sa neúspešne pokúsili založiť Klub angažovaných nestraníkov.

Druhým oceneným Slovákom je Otto Šimko (1924). Jeho židovská rodina sa vyhla transportu do koncentračného tábora, perzekúcii ale nie. V roku 1942 museli nastúpiť do pracovného tábora v obci Vyhne. Počas Slovenského národného povstania sa pridal k 9. liptovskému partizánskemu oddielu. Po jednom strete s Nemcami ale musela jeho jednotka pred silným útokom ustúpiť. Otto sa počas ústupu stratil, pretože pomáhal zranenému kamarátovi. Rozhodol sa ho dopraviť do nemocnice v Liptovskom Mikuláši. V meste ho ale zatkla polícia a podrobila ho brutálnym výsluchom. Utiekol a po zvyšok vojny sa skrýval. Po vojne vyštudoval právo. Keď ale v 50. rokoch začali politické procesy, ktoré boli motivované aj antisemitsky, bol z práce vyhodený. Živil sa ako sústružník a neskôr ako robotnícky korešpondent denníku Práca. V roku 1954 nastúpil do denníku Smena a vďaka znalostiam cudzích jazykov čoskoro postúpil do oddelenia zahraničie. Počas normalizačných čistiek bol v roku 1971 opäť prepustený a vrátil sa k povolaniu právnika.

Čo je Post Bellum SK a aké sú jeho aktivity
Post Bellum SK je nezisková organizácia, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Zaznamenávame príbehy a snažíme sa rozprávať ich ďalej. Veríme totiž, že konkrétne ľudské osudy sú tou najlepšou cestou k poznaniu vlastnej minulosti. Realizujeme zážitkové – pedagogické workshopy a diskusie pre základné, stredné a vysoké školy. Každoročne slávnostne udeľujeme Ceny pamäti národa, ktorými oceňujeme osobnosti, ktoré vo svojom živote dokázali, že česť, sloboda a ľudská dôstojnosť nie sú iba prázdne slová. http://www.postbellum.sk