Provokatívny Róbert Sender sa prezentoval v Kasárňach


Obdivovaný umelec, či zatracovaný diletant – aj tak označuje kritika autora vizuálnych diel a pedagóga Róberta Sendera. Na prezentáciu svojich videoinštalácií, krátkych filmov aj tvorbu svojich žiakov, dostal priestor v Kasárňach/Kulturparku, kde ho prišlo odhaliť zvedavé publikum. Začiatočnú a konečnú klapku prezentácie tvorila vlastná tvorba „maestra“ Róberta Sendera. Ňou obkľúčil krátke filmy a animácie svojich žiakov, na ktoré mohol byť patrične hrdý. Rôzne námety čerpajúce najmä z pohľadu na každodenný život boli tvorivo a atraktívne spracované v krátkych vstupoch. Diváci mali možnosť nazrieť do sveta modernej multimediálnej tvorby a inštalácie. Divoké obrazy sa stretávali s hudobnými podkladmi ako 100 múch, Aphexom Twinom, no experimentálnou hudbou sa paradoxne stala práve ľudová nôta slovenského hudobného fondu. Autor prezentácie dával do silných kontrastov zaužívané konvencie s jeho chápaním a videním sveta, v ktorom si nedával servítku pred ústa. Veci často nechával v ustálenej podobe, pričom práve tým, že na ne upozornil okom svojej kamery, dostávali úplne iný rozmer. V jeho pozorovaniach nemusí byť prvoplánovosť vždy len čiernou sestrou kreativity.

Róbert Sender, aj napriek tomu, že jazykový prejav nie je dominantou jeho umeleckého prejavu, dovolil nám urobiť s ním krátky rozhovor.

Učíš na strednej škole, kde sa snažíš naučiť žiakov kriticky nazerať na umenie. Stretávaš sa niekedy z ich strany s nepochopením, keďže ide o relatívne mladšie ročníky? Sú už pripravený na tvoje kritické ponímanie?

Tak ja im hovorím – „robte si čo chcete“. U mňa si robia čo chcú. Ak im dám tému rozprávku a mi tam urobia niečo iné, tak je mi to jedno.

V akom zmysle ti to je jedno? Máš predsa nejaký názor na to, ako to má vyzerať?

Áno samozrejme, musí to byť dobré.

Čo to znamená musí to byť dobré?

Pozri si, uvidíš. Tak ja neviem, učím od videoartu, deejayingu, performance, happening.. skoro všecko. Teraz mapping dokonca.

Máš ty nejaký vycibrený pohľad na svet v zmysle, že im sám dotváraš diela tak, ako by si ich ty chcel vidieť?

To určite nie, oni majú svoj pohľad na svet a ja to tolerujem.

O čom je tá tolerancia? Vlaste ich neusmerňuješ?

No nie, usmerňujem ich, určite hej. Ale tak oni majú svoj pohľad na svet a ja im len ukazujem, že takto by to mohlo byť zaujímavejšie.

A oni sami (žiaci) ťa obdarúvajú niekedy kritikou?

No jasné. Teraz som akurát mal jednu veľkú kritiku – to nemusím komentovať, lebo to bol trapas – ale bolo to príjemné.

Čiže aj oni ťa dokážu posúvať ďalej?

Stále ma posúvajú.

To ťa potom musí práca naozaj napĺňať…

Však ja som najšťastnejší človek na svete.

Ako sa dá priučiť tomuto umeniu žiť, aký je návod na to, ako byť taký šťastný?

Správny postoj. K životu, svetu, k ľuďom, ku všetkému.

Každý umelec v živote hodnotí tvorbu ostatných v rámci nejakých svojich kritérií, máš ty nejaké filozofické východiská o ktoré sa opieraš?

Na to mám odpoveď pozri si rozhovory s maestrom (Róbertom Senderom) a uvidíš.

Ty si teda všetko dal do prezentácií a už nič viac nepotrebuješ povedať?

Tak ja žijem umenie, hej, to čo robím, tak ako sa správam, to celé je v tých mojich prezentáciách vypovedané.

Dá sa nejako rozdeliť umelecký potenciál do toho, či ho stvárňuje žena alebo muž? Ak by dalo takto rodovo o ňom hovoriť…

No ono je to tak, že tí študenti, tí chalani, neviem prečo, sú šikovnejší. Baby to nejak moc nebaví, ale tak možno to závisí aj od toho, že chalani sú viac technicky zdatnejší. Ale mám strašne šikovné baby, no bohužiaľ som sem doniesol len chalanov (ich videá).

Máš nejakú definíciu, čo je pre teba umenie?

Ja ho žijem.

via Mária Hricová

+ There are no comments

Add yours