Liptovskí vrchári Martina Martinčeka
kategória Výstava
tagy: SNG
Sprístupnenie výstavy: 18. marca 2005
Miesto: Slovenská národná galéria, Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku
Kurátor výstavy: Aurel Hrabušický
Trvanie výstavy: do 1. mája 2005 denne okrem pondelka od 10:00 – 16: 30 hod.
Výstava predstaví len zlomok obsiahleho súboru fotografií, ktorý venoval Martin Martinček (1913 – 2004) Slovenskej národnej galérii po svojej súbornej výstave, ktorá sa konala v jej výstavných priestoroch v Bratislave na prelome rokov 2000 – 2001. Životný svet liptovských vrchárov, tak ako ho videl a zaznamenal liptovský rodák Martin Martinček medzi 50. a 70. rokmi 20. storočia, bol pôvodne len jednou, aj keď dôležitou témou jeho fotografického programu. Martinčekovým cieľom bolo totiž prostredníctvom svojich fotografií „vytvoriť výtvarný slovník liptovskej krajiny“, so všetkými jej komponentmi, od detailných záznamov prírodných živlov a útvarov až po panoramatické zábery liptovskej krajiny, predovšetkým tej, ktorá je už „poľudštená“, pretvorená ľudskou prácou.
Všíma si pritom nielen celkový reliéf krajiny, ale aj jej zákutia, takisto poznamenané ľudskou prítomnosťou, včítane obytných celkov a ich detailov. Osobitnú pozornosť venuje cintorínom slávnostne vyzdobeným počas Dušičiek, alebo opusteným a takmer zaplaveným vysokou trávou, zabudnutým náhrobkom a prícestným krížom. Zapája ich však do širšieho kontextu – krajinného a ľudského. Sú to skôr zabudnutí „svätí za dedinou“ – obnažené dutiny liatinových svätcov a anjelov, prázdno, chýbajúci „corpus Christi“, prázdno, čo zostalo po Ukrižovaní, akoby zodpovedali duchovnému prázdnu, ktoré sa začalo rozmáhať v tej dobe. Takisto zábery zo života vrchárov neboli len korisťou fotografických výprav za malebným motívom, ale boli výsledkom opakovaných stretnutí a dôverného vzťahu, ktorý fotograf s nimi postupne nadviazal. Vzniknuté súbory boli akýmisi dlhodobými reportážami, fotografickými záznamami z týchto stretnutí, kde náprotivok nie je iba fotografovaným objektom, ale spolubesedníkom pri opakovaných dialógoch. Odtiaľ tie bezprostredné gestá, smerujúce priamo k divákovi, ako na priestorovo iluzívnych obrazoch starých majstrov, odtiaľ živá, premenlivá mimika na ich tvárach, poznačených „slávnym tetovaním bojovníkov“ (Milan Rúfus). Martinček naozaj môže ako Jan van Eyck povedať, že tu s nimi bol. A v tom spočíva podstatný rozdiel medzi ním a jeho súčasníkmi či početnými nasledovníkmi.
via sng.sk
Autor: 
